LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Pod názvom Zo života života ju verejnosti predstavil presne v deň svojich narodenín. Knižka obsahuje symbolických päťdesiat básní.
Hendikepovanému básnikovi s vydaním zbierky pomohlo veľa dobrých priateľov.
„Predovšetkým som veľmi vďačný akademickému maliarovi Jaroslavovi Uhelovi. Pomohol mi s grafickou úpravou, ale aj s tlačou knižky,“ povedal Ivan Šobáň.
Ivan prežil deväť rokov svojho detstva v ústave pre telesne postihnutú mládež v Bratislave. „Musím sa priznať, že k písaniu básní som sa dostal až po ukončení pobytu v ústave,“ priznal liptovskohrádocký básnik.
Inšpirovali ho liptovské poetky
Po návrate domov mal množstvo voľného času. „Uvažoval som, čo s ním. Doma sme mali starší písací stroj, tak som začal písať. Najprv to boli len veršovačky. Neskôr som sa stretol s liptovskými poetkami Ankou Ondrejkovou a Margitou Dobrovičovou. Inšpirovali ma a začal som písať aj básne,“ zaspomínal.
Ivan sa pomaly rozbiehal a začal sa zúčastňovať súťaží. „V porote často sedával Ivan Laučík, ktorý hodnotil moje básnické prvotiny. Neskôr som práce publikoval aj v literárnej prílohe týždenníka Nové Slovo. Bola tam dielňa mladých a prostredníctvom nej som sa zoznámil s básnikom a prekladateľom Vojtechom Kondrótom a textárom a publicistom Jozefom Urbanom. Dostal som sa bližšie k profesionálom,“ povedal I. Šobáň.
Prvú zbierku básní vydal v roku 1984. „S knižným debutom mi veľmi pomohol vtedajší riaditeľ centra voľného času Igor Žiak. Vtedy to bol Dom pionierov a mládeže,“ zaspomínal.
Dobré témy prináša hlavne život
Ivan hľadá predovšetkým témy básní, ktoré vie ďalej rozviesť. „Nesadne mi každá, sú také, ktoré sa mi nepodarí rozohrať, ako by som chcel. Počúvam vyjadrenia kritikov, posúva ma to ďalej. Postupom času sa môj básnický prejav menil. Inak som písal v osemdesiatych rokoch, inak píšem dnes,“ dodal čerstvý päťdesiatnik.
Básnik povedal, že dobré témy prináša hlavne život. „Musíte chodiť medzi ľudí, všímať si okolie a premýšľať o svete. Spisovateľ by mal vždy pri sebe nosiť pero a papier. Keď mu niečo zaujímavé napadne, hneď si to môže poznačiť. Ak si myšlienku hneď nezapíše, určite ju o chvíľu zabudne,“ doplnil.
Liptovský básnik získal za svoje diela aj niekoľko ocenení. Napríklad, v roku 1992 Mimoriadnu cenu poroty v literárnej súťaži piateho Svetového festivalu slovenskej mládeže a tretie miesto na Literárnom Kežmarku v roku 1995. „Pred štyrmi rokmi ma prijali do Slovenského spolku spisovateľov, bola to pre mňa obrovská česť. Za člena ma navrhol ukrajinský básnik Sergej Makara,“ dodal Ivan Šobáň.
S priateľom rezbárom zorganizovali barlatón
Básne v jubilejnej knižne Zo života života sú, podľa autora, smutné. „Spracoval som nostalgické témy, pretože sú mi veľmi blízke. Čitatelia a známi mi to ale vyčítajú. V budúcnosti to potrebujem zmeniť. Majú asi pravdu, nemôžme sa neustále hrabať len na svojom piesočku. Očakávajú odo mňa trochu veselšie témy,“ zhodnotil.
Písanie nie je, podľa Ivana Šobáňa, také jednoduché. Povedal, že v prvom rade je dôležitá myšlienka, ktorú potom autor ďalej rozvedie. „Musím veľa písať, tým sa cvičím a postupne prichádzam na techniku písania. Musím sa naučiť spisovateľské fígle. Ostatné už príde samo,“ vysvetlil.
Básnik Ivan Šobáň nedá dopustiť na priateľa rezbára Dalibora Novotného. Spojili ich aj barle. Ani jeden z nich sa nepoddal chorobe, obaja tvoria s radosťou. Vtip im tiež nechýba. Upravili si barle, aby mohli na okoloidúcich zazvoniť, ak mi stoja v ceste. Dokonca pred dvoma rokmi usporiadali spolu aj prvý ročník barlatónu, akéhosi maratónu na barlách z Liptovského Mikuláša do Liptovského Hrádku. Možno v nich ostalo veľa z chlapčenstva, ale obaja sú králi. Nedali sa pokoriť.
