LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Nepovažujem sa za cestovateľa, ten na pohyb využíva dopravné prostriedky, ja chodím pešo po miestach, kde chodníky nie sú,“ povedal režisér.
Zmes protichodných pocitov
Divákom ukázal zábery z filmov, ktoré sa mu najviac zapísali do duše. Nebolo vari jediného človeka, ktorý by besedu so známym režisérom neopúšťal s pocitom radosti z novonavštívených krajín a zároveň hanby, pretože je malou súčasťou mechanizmu, ktorý ich ničí.
Naštartovaná zvedavosť človeka dovedie k odpovediam a súvislostiam, ktoré zarážajú. Zábery z filmu Omo, cesta do praveku sa stanú o pár rokov iba spomienkou. Divoké brehy a kmene zmiznú, pretože musia ustúpiť vodným elektrárňam. Rovnako kmeň Surimov a mnohé iné, ktorých územie má preťať veľká africká magistrála. Čína čoskoro postaví cestu do Konga cez niekoľko afrických štátov, aby sa mohli dostať k nerastnému bohatstvu.
Keby ľudia vyhlásili Zem za svätú
„Skúste si predstaviť, že naša zem by mala priemer iba niekoľko centimetrov a vznášala by sa nad rozkvitnutou lúkou. Ľudia, ktorí by ju objavili, by ju prehlásili na najväčší zázrak. Obchádzali by ju s úctou dookola a čudovali by sa veľkým vodným plochám, zeleným lesom, riekam, ktoré tečú z bielych hôr. Ľudia by Zem prehlásili za svätú. Chránili by ju, pretože by cítili, že bez nej by boli ich životy ničím,“ vyjadril Barabáš svoj vzťah k planéte, ktorú sleduje objektívom kamery.
Ten istý názor zopakoval aj po zážitku z expedície na Novú Guineu a výstupu na najťažšie dostupnú horu sveta, Carstenszovu pyramídu. Potom mala Barabášova myšlienka celkom iný význam.
Za nepovolený vstup sa strieľa
Cesta k hore vedie cez džungľu, v ktorej žijú divoké kmene. Kráčali džungľou, v ktorej nebol žiaden chodník, sprevádzali ich iba domorodci. Nosiči ich vo vyhrotenej situácii opustili a expedícia si musela poradiť sama.
„Podarilo sa nám vyjsť na pyramídu, ale vedeli sme, že po tej istej ceste sa už nemôžeme vrátiť. Malo by to tragické následky, nenašli by sme vlastné stopy. Rozhodli sme sa, že prejdeme cez najväčšiu zlatú baňu na svete. Lenže na jej územie nemôžete nikde vo svete vojsť, lebo vás zastrelia. Museli sme riskovať,“ opísal Barabáš.
Baňa vo výške 4270 metrov nad morom
Najväčší šok nezažili počas výstupu, ale z toho, čo videli potom. Do masívu Carstenszovej pyramídy sa ako rakovina zahryzáva obrovská baňa, ktorá je najväčším náleziskom zlata a medi na svete. Patrí americko-japonskej ťažobnej spoločnosti, ktorej denný zisk je 7 miliónov dolárov. Nemôže do nej vstúpiť ani kráľ Indonézie. Pod najvyšším vrchom Novej Guinei je kráter s priemerom 1,2 kilometra. Iba dvesto kilometrov vzdušnou čiarou od bane žijú ľudia v dobe kamennej, ktorí nikdy nevideli bieleho človeka.
„Na druhej strane hory sme našli iný svet. Boli tam hotely, sqwashové centrá. Nikde na svete nie je nič porovnateľné,“ opísal zážitok.
Odvtedy sa mu pri pohľade na zlato tlačia slzy do očí. „Vnímam ho ako niečo, čo devastuje našu planétu. Nikdy by som nikomu nedaroval zlato, hanbil by som sa. Vidím za tým veľa poníženia a potupy, ktorých sa dopúšťame. Niekedy je pre krajinu šťastím, keď nemá žiadne nerastné suroviny, ľudia v nej môžu žiť pokojne,“ opísal Barabáš.
Pre mobilné telefóny zomiera ročne milión ľudí
Európa začala kolonizovať Afriku koncom 19. storočia. Bádateľ David Livingstone prišiel s myšlienkou, že Kongo by mohlo patriť pod kontrolu Belgicka, ktoré je 60-krát menšie ako africká krajina. V čase, keď prešlo Kongo pod koloniálnu nadvládu, malo 32 miliónov obyvateľov.
V Európe sa začal rozbiehať automobilový priemysel, ktorý potreboval na výrobu pneumatík kaučuk. Belgický kráľ Leopold II. zaviedol v Kongu otroctvo, odsekávanie rúk, začalo sa vraždenie. O niekoľko rokov žilo v Kongu 7,5 milióna pôvodných obyvateľov. „Je to jedno z najčernejších období európskej kultúry. Podobných zločinov ako na Kongu sa Európa dopustila na mnohých iných krajinách,“ upozornil Barabáš.
V Kongu sa nachádzajú všetky prvky periodickej tabuľky chemických prvkov, mohlo byť dnes najbohatšou krajinou Afriky. Domáci obyvatelia z nerastných surovín neprofitujú. „Pažravý západný svet vydiera nielen Kongo. Aby získali povolenie ťažiť, vyvolávajú konflikty, prinášajú zbrane a vojny,“ doplnil.
Kongo je jedinou krajinou sveta, v ktorej sa ťaží vzácny prvok coltán. Je potrebný v každom mobilnom telefóne, počítači. V baniach však zomiera ročne milión domorodcov.
Štyri piliere hrubého domáceho šťastia
Barabáš veľmi rád navštevuje budhistické národy, venoval im už päť dokumentárnych filmov. Zmyslom ich života nie je hrubý domáci produkt, ale šťastie. Kráľ Buthánu odkázal západnému svetu, že úlohou vládcu nie je urobiť ľudí bohatými, ale šťastnými. Chudobu v Butháne chápu ako nedostatok šťastia, nie peňazí. Vždy je na svete niekto, kto ich má viac.
Ich zákony sú akoby z inej planéty. Kráľovstvo stojí na štyroch pilieroch, ktoré tvoria hrubé domáce šťastie. „Prvý z nich je zákon, ktorý hovorí, že 60 percent plochy musia tvoriť lesy, v ktorých kráľ zakázal činnosť narúšajúcu prírodu. Druhý sa zakladá na tom, že potraviny musia byť ekologické. Školy a zdravotníctvo sú zadarmo, taký je tretí pilier. Štvrtým zákonom je právo ľudí na dobrú vládu,“ priblížil režisér.
Neumývajú sa, a predsa voňajú
Na záberoch z putovania po himalájskych národoch vidieť tváre miestnych ľudí, neumývajú si ich. Zaujímavé je, že vôbec nezapáchajú. „Nepoznajú to naše: dieťa je špinavé, treba ho umyť, lebo ochorie. Tibetskej matke nevysvetlíte, že by ho mala umyť. Veď prečo aj, keď tam nie sú žiadne baktérie?“ povedal Barabáš.
Na zemi je čisto a v prachu sú látky, ktoré ľudský organizmus potrebuje. „My sa prachu bojíme, ale ten istý prach, v ktorom je zinok, selén, železo, si potom kupujeme v lekárni v tabletkách,“ spresnil.
Vedľa seba stoja západný a tradičný človek
Spoločným znakom národov, ktoré vo filmoch ukazuje, je, že neškodia planéte. „Je to tisícročia budovaný systém, ktorý funguje a ku krajine sa správa citlivo. V tradičných kmeňoch nenájdete nič, čo by škodilo zemi. Nekultúrnym prejavom sme my, západná spoločnosť, ktorá, ak nájde nerastné bohatstvo, nezastaví sa, pokiaľ nezíska právo ťažiť,“ povedal režisér, ktorý kopce, rieky, údolia, vníma cez ľudí, ktorí v nich žijú.
„Keby som vedľa seba postavil ktoréhokoľvek človeka z tradičného ázijského alebo afrického kmeňa a Američana, veľmi rýchlo vidím, že niečo nie je v poriadku. Ak je niekto vyspelejší a rozumnejší, mala by sa jeho vnútorná estetika premietnuť aj do toho, ako vyzerá,“ nahlas rozmýšľal.
Vyrozprával príbehy štítov a horalov
Možno sú to aj hory, ktoré brúsia ľudský charakter, učia ho pokore a úcte. Za horským prostredím nemusíme cestovať do Himalájí. Posledný dokument, ktorý Barabáš predstavil verejnosti, rozpráva príbehy Tatier, ich štítov a vodcov.
Diváci sa neubránia množstvu otázok. Ako je možné, že horskí sprievodcovia sa na prelome 19. a 20. storočia dožívali priemerne 80 rokov bez lekárov a liekov? Ako mohol jeden človek vystúpiť na Gerlach 625-krát a vždy vyrážal pešo zo Starej Lesnej, nie Sliezskeho domu?
„Aj to sú krásne záhady, na ktoré sme takmer zabudli,“ povedal Barabáš. Pri myšlienke na Tatry ale jedným dychom dodal: „Keď sa vrátim z expedície, vždy vystúpim na nejaký slovenský kopec a zaplaví ma úžasný pocit šťastia z vedomia, v akom krásnom kúte žijeme a akí ľudia v ňom žijú,“ uzavrel režisér.
