BOBROVEC. Chovateľ tvrdí, že holub musí poznať v prvom rade dokonale svoje okolie. Potom postupne spoznáva širší okruh zo všetkých svetových strán a zdokonaľuje sa na kratších tratiach. Najlepšie výkony začína podávať, keď má približne tri roky.
Holuby žijú na celom svete po boku človeka už tisícky rokov. „V minulosti slúžili predovšetkým na prenos pošty obchodných, ale aj ľúbostných správ. Niektoré historické pramene uvádzajú, že úsek z Babylonu do sýrskeho Alepa prekonali holuby za približne štyridsať hodín. Najlepším bežcom to vtedy trvalo asi štyri týždne,“ povedal o histórii poštových holubov Ján Včela.
Najdokonalejšie prepracovanú holubiu poštu vraj mali v Egypte, Sýrii a v arabských krajinách. „Fungovala na princípe staníc. Po určitých kilometroch holuby vozili na ťavách alebo koňoch zo stanice, kde doleteli, do stanice, z ktorej s poštou vyleteli. Pretože holub vždy letí do domáceho holubníka,“ vysvetlil.
Používali ich bankári aj vojaci
Neskôr holubiu poštu v arabských krajinách rozšírili aj na spravodajské účely. Vďaka rýchlemu prenosu správ prostredníctvom holubov dokázali včas získavať informácie o nepriateľovi a vyhrávať, napríklad vojnové konflikty.
„Do západnej a strednej Európy sa prvé poštové holuby dostali v období križiackych výprav. Neskôr ich dovážali aj pri obchodných plavbách. Používali ich bankári na získavanie cenných obchodných informácií a v prvej svetovej vojne boli poštové holuby v prenose správ bezkonkurenčné. Iný spoľahlivejší spôsob ešte neexistoval,“ dodal J. Včela.
Chovateľ vysvetlil, že križiaci v minulosti požívali proti holubom cvičené sokoly. Tie ich od nepriateľa chytali a prinášali živých späť. „Saracéni a Francúzi ich chránili tak, že im upevňovali na chvostové perá píšťalky. Za letu prenikavo pískali a sokoly odstrašovali,“ doplnil.
Historické záznamy potvrdzujú, že na prenos správ sa poštové holuby v Európe začali využívať až v 16. storočí.
„Ľudia ich používali aj ako spojky medzi mestami, hradmi či kláštormi. Chov holubov bol výsadou šľachty. V Európe ako prvá zaviedla používanie poštových holubov nemecká armáda. Neskôr ich s úspechom používali všetky krajiny bojujúce v prvej svetovej vojne. Francúzi označili holuby za zásluhy na bojiskách čestným krížom a okrem toho ich vyznamenali aj medailami a diplomom. Poslednýkrát poštové holuby využili na prenos správ počas olympijských hier v Tokiu v roku 1964. V hlavnom meste skolabovala doprava a nastal problém s prepravou fotografického materiálu a správ zo športovísk do tlačových centier. Situáciu zachránili práve poštové holuby,“ vysvetlil liptovský chovateľ.
Postupne začali lietať za peniaze
Holubiarskymi priekopníkmi v Európe sú Belgičania. Ako prví začali aj s ich šľachtením.
Pred takmer dvesto rokmi začali v belgickom meste Verviers s poštovými holubmi aj pretekať. „Miestni obchodníci sa zišli v krčme, debatovali a chceli uzavrieť obchod. Správu o transakcii ale potrebovali poslať do 150 kilometrov vzdialeného mesta Lutych. Všetci obchodníci, ktorí chovali poštové holuby, sa dohodli, že každý z nich pošle svojho holuba. Potom uzavreli stávky, ktorý správu doručí ako prvý. Odštartovali tak prvé neoficiálne holubie preteky,“ porozprával chovateľ z Bobrovca.
Súťaženie s holubmi sa stávalo čoraz populárnejším. Neskôr, v roku 1925, vznikol v Lutychu aj prvý holubí spolok na svete. J. Včela doplnil, že prvé oficiálne preteky odštartovali chovatelia o rok neskôr z Paríža. Trať merala približne dvesto kilometrov. Začala sa tak éra komerčných letov, chovatelia holuby šľachtili, pripravovali na preteky a zlepšovali ich kondíciu. Postupne začali lietať za peniaze.
Po prvej svetovej vojne sa poštové holuby využívali len pre vojenské účely. Upravoval to zákon. Ak chceli nadšenci s holubmi aj naďalej súťažiť, platili prísne pravidlá a chovatelia sa museli združovať v spolkoch. Neorganizovaný chovateľ nemohol holuby vôbec chovať. Podobne je to aj dnes. Každý, kto chce s poštovými holubmi chodiť na súťaže, musí byť registrovaný. Spolok spracuje takzvaný pretekový plán, koľko súťaží musí holub počas roka absolvovať.
Vrbica mala spolkovú tradíciu
Prvý slovenský spolok chovateľov poštových holubov vznikol v Liptove. „Chovatelia z Vrbice sa zišli 22. apríla 1923 v krčme u Vozárika na schôdzi a zvolili si prvý výbor. Mal šestnásť členov a takmer stotridsať evidovaných holubov.
Jeden z prvých cvičných letov bol do Spišskej Novej Vsi. Nasadili viac ako štyridsať holubov, ale domov sa vrátilo len dvanásť. Najvyššie položený holubník bol v tom čase na Štefánikovej chate pod Ďumbierom. O holuby sa staral chatár Róbert Petrla,“ zaspomínal J. Včela.
Vrbica mala v minulosti veľkú spolkovú tradíciu. „Združovali sa v nej kožiari, ale aj kožušníci, žilo tam veľa živnostníkov a fungoval čulý spolkový život. Myslím, že práve to rozhodlo, že chovatelia holubov sa začali vo Vrbici združovať ako prvý na Slovensku,“ konštatoval J. Včela.
Holubiarstvo v Liptove počas druhej svetovej vojny upadlo. Chovatelia museli narukovať, na holuby už čas nemali. Nasledovníkom pôvodného chovateľského spolku v Liptove po vojne v roku 1945 bol Spolok chovateľov poštových holubov Tatran vo Vrbici. Postupne sa Liptovský Mikuláš stal centrom chovateľstva na Slovensku. Najväčší rozmach zažilo holubiarstvo v 50. rokoch. Organizovaní chovatelia prešli pod Zväzarm. „Mali sme suverénne najlepšie podmienky. Dostávali sme krmivo, prostriedky na prepravu, ale aj rôzne ocenenia,“ spresnil J. Včela.
Neskôr, keď Vrbica v sedemdesiatych rokoch padla za obeť bytovej výstavbe, sa spolok presťahoval do Liptovského Mikuláša. „Členskú základňu tvoria aj v súčasnosti prevažne vrbickí chovatelia. Liptovské holubiarstvo prešlo postupom času veľkým vývojom. Dnes lietame jedenkrát týždenne približne štyristo kilometrov. Pri 85. výročí založenia spolku sme sa opäť presťahovali do Vrbice. Vrátili sme sa aj k pôvodnému názvu Spolok chovateľov poštových holubov Vrbica,“ dodal liptovský chovateľ.
Holuby letia šesť až sedem hodín
Ján Včela trénuje svoje holuby v podstate už od narodenia. „Po štyroch týždňoch, keď sa mladé holuby od rodičov osamostatnia, ich zhromažďujem v špeciálnom holubníku. Keď vyletia a oboznámia sa s okolím, začínam s prvými nácvikmi. Najprv na päť kilometrov a postupne vzdialenosť zväčšujem. V holubovi musím vybudovať orientačný zmysel. Ak je zdravý a dobre trénovaný, dokáže už v roku narodenia preletieť približne päťsto kilometrovú trať,“ vysvetlil chovateľ.
Existuje niekoľko druhov športových holubov. Niektoré sa špecializujú na krátke trate, iné lietajú na stredné alebo dlhé trate. Najkratšie merajú približne 150 kilometrov a najdlhšie majú niekedy viac ako tisíc kilometrov. Liptovskí chovatelia lietajú najdlhšie preteky z belgického prístavného mesta Ostned. Trať meria približne 1200 kilometrov.
„Na preteky dlhých tratí vypúšťame holuby až popoludní. Letia šesť - sedem hodín, keď sa zotmie, zastavia sa a oddýchnu si. Ak by štartovali ráno, leteli by bez prestávky a unavili by sa. Do domáceho holubníka by sa už pravdepodobne nevrátili,“ informoval J. Včela.
Priemerná rýchlosť holuba závisí od vetra, dažďa, ale aj od toho, ako je na dlhú trať pripravený. „Dôležité je aj ošetrovanie počas dopravy na štart. Na dlhých tratiach letí rýchlosťou asi 60 až 70 kilometrov za hodinu. Pri stredných tratiach je to okolo 80 kilometrov za hodinu a pri krátkych tratiach dosahuje aj 90 kilometrov za hodinu,“ dodal chovateľ.
Prečo sa holub vracia vždy do rodného holubníka? „Nie je to v žiadnej navigácii, nepamätá si cestu, ktorou prišiel. Späť ho ťahá láska a túžba po domove. O tom, ako sa orientujú, existuje niekoľko hypotéz. Najpravdepodobnejšou je tá, že severojužnú orientáciu mu zaisťuje schopnosť vnímať zemský magnetizmus a východozápadnú zase vnímanie polohy Slnka.
Poštový holub má prirodzene vyvinutý inštinkt. Je to veľmi inteligentné zviera. Vždy chodím k mojim holubom v jednom oblečení. Keby som zmenil farbu, boli by vystrašené, pretože by nevedeli naisto, či som to ja. Inak sa správajú v mojej prítomnosti a inak, keď príde niekto cudzí. Poznám niektoré ich prejavy. Viem, kedy sú spokojné a kedy im niečo prekáža,“ vysvetlil J. Včela.
Mali prvého holubiarskeho olympionika
Čas, za ktorý poštový holub priletí do domáceho holubníka, merajú chovatelia dvoma spôsobmi. Elektronický systém využíva čip na nohe holuba. Druhý spôsob sú takzvané konštatovacie hodiny.
„Vtedy má holub na nohe namiesto čipu gumičku. Keď sa vráti do cieľa, gumička z nohy sa stiahne a dá do špeciálneho zariadenia, v ktorom je 32 túb. Gumičku dám do jednej tuby a hodím tubu naspäť. Vyrazí mi na pásku čas, hodiny sú zaplombované, odplombuje ich až komisia,“ zjednodušene vysvetlil J. Včela, ako funguje meranie.
Holubiari majú aj vlastnú olympiádu. Organizuje ju každé dva roky medzinárodné združenie holubiarov. Po rozdelení Československa mali Liptáci prvého holubiarskeho olympionika. Mikulášan Ján Progner vyhral v roku 1994 na olympijských hrách v holandskom Utrechte. Najbližšia holubia olympiáda bude v roku 2013 v Nitre. Špičkovými chovateľmi poštových holubov, ktorí v minulosti Liptov preslávili aj za hranicami Slovenska, boli Martin Hubka, Milan Hyben, Milan Perdek, ale aj pán Huťan,“ doplnil chovateľ.
Skupina liptovských holubiarskych špecialistov na chov založila približne pred tromi rokmi aj Tatranský klub dlhých tratí. Nadviazali tak na starú holubiarsku tradíciu v Liptove.
„Klub združuje najlepších chovateľov dlhotraťových holubov nielen z Liptove, ale aj zo Zázrivej a okolia Popradu. Poštové holuby trénujú tak, aby mohli lietať dlhotraťové maratóny. Predsedom klubu je špecialista na chov dlhotraťových holubov Milan Šušlík z Vavrišova,“ dodal J. Včela.
