LIPTOVSKÁ MARA. Technické parametre aj históriu výstavby návštevníkom elektrárne odborným výkladom priblížili pracovníci elektrárne.
Koncom päťdesiatych rokov prinieslo plánovanie výstavby veľkej priehrady na Váhu dve teoretické možnosti s vhodným geologickým zložením.
Pre mnohých bolo sťahovanie veľmi ťažké
Najlepšie terénne podmienky mala Strečianska úžina. Nové vodné dielo by však pochovalo nielen obce, ale aj mestá Vrútky a Martin. Konečná voľba preto padla na druhú alternatívu, dnešnú Liptovskú Maru.
Výstavba vodného diela Liptovská Mara sa začala koncom roku 1964 a navždy zmenila tvár Liptova. Viac ako štyritisíc obyvateľov žijúcich v 732 rodinných domoch z trinástich zaplavených obcí museli opustiť svoj domov.
Presťahovali sa a začali nový život v nových podmienkach. Pre niektorých to nebolo ľahké, museli sa prispôsobiť. Najmä pre starších ľudí to bola ťažká rana.
Najcennejšie stavby sú v skanzene
Najcennejšie stavby zo zaplavených obcí umiestnili v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Nachádza sa tam napríklad goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec či mnohé zrubové domy. Výnimkou je drevený artikulárny kostol z Paludze, ktorý premiestnili na okraj obce Lazisko.
Podobný osud stihol aj rímskokatolícky gotický kostol z obce Liptovská Mara. Základy mal z druhej polovice 13. storočia a renesančnú prestavbu z roku 1636. Pred napustením vodnej nádrže jeho najvzácnejšie časti preniesli tiež do pribylinského skanzenu. Postavili kópiu kostola a pôvodné architektonické a výtvarné detaily osadili do novostavby.
Vláda ČSSR definitívne rozhodla o výstavbe Vodného diela Liptovská Mara uznesením zo dňa 16. augusta 1961. Stavba si vyžiadala aj prekládku infraštruktúry.
Okrem ciest premiestnili aj dvojkoľajovú elektrifikovanú trať medzi Liptovským Mikulášom a Liptovskou Teplou. V údolí Váhu pre ňu museli projektanti nájsť novú, sedemnásťkilometrovú trasu. Navždy tak z mapy železničnej siete Slovenska zmizli zastávky Vlašky, Parížovce a Liptovský Trnovec, ktoré sa nachádzali na pôvodnej trati.
Z technického hľadiska je zaujímavo riešený násyp železničnej trate ako spoločné teleso so zemnou priehradou vyrovnávacej nádrže Bešeňová.
Priehradu napúšťali jeden rok
Stavebná uzávera v zátopových obciach platila už od roku 1951. Prvé výkopové práce sa začali robiť až po sedemnástich rokoch. Pôvodný projekt počítal s menšími výkonmi a súčasťou priehrady nemala byť dokonca ani vyrovnávacia nádrž pri Bešeňovej.
Neskôr sa koncepcia menila a vybudovali aj prečerpávaciu elektráreň a vyrovnávaciu nádrž a výkon priehrady sa zdvojnásobil. O konečnom technickom riešení vodného diela rozhodli predovšetkým narastajúce energetické potreby v republike.
Koryto Váhu pod Úložiskom prehradila sypaná hrádza s hlinitým tesnením nad obcami Vlachy a Vlašky. Dlhá je približne tisícsto metrov a od dna Váhu dosahuje výšku 45 metrov. Koruna hrádze je vo výške 568 metrov nad morom. Maximálnu výšku hladiny určila zátopová oblasť, mohla siahať len po najnižšiu nadmorskú výšku v meste Liptovský Mikuláš.
Objemom je nádrž najväčšia na Slovensku. Má rozlohu približne dvadsaťjeden kilometrov štvorcových. Priehrada dokáže pojať maximálne tristošesťdesiat miliónov kubických metrov vody a vyrovnávacia nádrž má kapacitu desať miliónov kubických metrov.
Liptovská Mara je súčasťou Vážskej kaskády. Priehradu začali napúšťať v roku 1975 a trvalo to rok. Nenaplnili ju do maxima ako v súčasnosti, ale len do prvej možnej prevádzkovej hladiny.
Najprv spustili len jednu turbínu a postupne dali do prevádzky aj ďalšie. Kompletné dielo začalo naplno fungovať v roku 1976. Elektráreň má štyri agregáty, sú to dve reverzné a dve Kaplanove turbíny.
Vodné dielo má výkon dvesto megawatov plus štyri megawaty prečerpávacia elektráreň Bešeňová. Inštalovaný výkon Liptovskej Mary tvorí viac ako jednu štvrtinu výkonu všetkých elektrární na Váhu.
Pomáha zachytiť povodňové vlny
Osobná automobilová doprava nebola v čase plánovania vodného diela veľmi rozvinutá. Pri výstavbe ale mysleli aj na budúcnosť. Paralelne s priehradným múrom budovali v rokoch 1973 až 1977 aj diaľničný úsek Liptovský Mikuláš - Ivachnová.
Náklady na výstavbu boli takmer dvestopäťdesiat miliónov vtedajších korún. Je to druhá najstaršia diaľnica na Slovensku. Staršia je len diaľnica medzi Bratislavou a Sencom. Cestný ťah je súčasťou piateho paneurópskeho koridoru Terst – Ľvov.
Vodné dielo prispelo aj k zvýšeniu čistoty vôd Váhu, ochrane pred povodňami a plní aj významnú vodohospodársku funkciu.
Pomáha zachytiť povodňové vlny, vodu z topiaceho sa snehu a vytvárať jej zásoby pre letné závlahy na západnom Slovensku.
Do výstavby priehrady sa povodne na Liptove opakovali prakticky každý rok. Najväčšie záplavy v Liptove boli na Váhu v roku 1813. Hladina vody v neregulovanom Váhu kulminovala v Ružomberku šesť metrov nad stabilnou hladinou.
Z Radkova ostali len dva ovocné stromy
Historické pramene uvádzajú, že povodeň zmietla celú obec Radkov. Údajne z nej ostali len dva ovocné stromy. Posledná väčšia povodeň pred výstavbou priehrady bola ešte v roku 1958.
Voda robila problémy aj staviteľom, 30. júna 1973 prelomila povodňová vlna sypanú prehrádzku v šírke približne dvanásť metrov, výstavbu to však nenarušilo.
Stavba priehrady zatraktívnila aj región. V lete je najvýznamnejším rekreačným strediskom v Liptove. Ešte v čase výstavby vodného diela vznikla štúdia na jeho bohaté rekreačné využitie. Pred rokom 1989 boli tieto aktivity tlmené s odôvodnením, že bohatšie možnosti na rekreačné využitie ponúka Oravská priehrada.
Tridsaťpäť rokov nemala vážne technické problémy
Priehrada Liptovská Mara počas svojej viac ako tridsaťpäťročnej prevádzky nemala väčšie technické problémy. Ojedinele sa objavili len malé priesaky vody, ktoré sú pre takéto vodné dielo bežné. Monitorujú sa a priebežne odstraňujú.
Voda Liptovskej Mary úplne zaplavila obce Čemice, Demčiny, Liptovskú Maru, starú Liptovskú Sielnicu, Nižné Dechtáre, Paludzu, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie a Vyšné Dechtáre. Liptovský Trnovec zatopila len čiastočne. Nedotknutý ostal Prosiek, ale zanikli jeho osady Nižný a Vyšný Zádiel.
