LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Pochádzam z obyčajne rodiny. Roľníckej,“ začala rozprávať deväťdesiatročná žena, ktorej modré oči žiarili spomienkami na chvíle detstva. Deväťdesiatka jej ani veľmi nepokreslila vráskami tvár, ruky viac prezrádzali jej vek.
Občas si nimi uhladila fertušku a pokračovala: „Vychovávali nás väčšinou starí rodičia, vyrastala som s nimi, a tak som sa naučila spievať, počúvať a rozprávať rozprávky. Ale aj mama ma vzali ako dievča na kolená a už ma hopkali a spievali mi. Potom sme spievali na majálesoch aj na družstve pri robote sme spievali. Jój, dobre bolo.“
Nechala ho na parkete
„Celý život som prežila s mojím mužom. Keď umrel, mal necelých sedemdesiatpäť,“ ťažko si vzdychla starenka, ale spomienky na mladosť jej rozohnali chmáry.
Najmä na tancovačku, keď svojho budúceho nechala na parkete uprostred tanca stáť. „Nevedel tancovať,“ vysvetlila. Napriek tomu sa stretávali práve na tancovačkách, ale vraj nič medzi nimi nebolo.
„Keby ma bol chytil tuhšie, ako to robia teraz chlapci, capla by som ho. Aj mama by ma boli zabili, keby dačo bolo medzi nami. Ani sme sa nebozkali.“
Po čase prišli z mládencovej rodiny na pytačky. Vraj nahovorili a už bolo. „Svadba bola v januári 1942, hrozná zima, vietor šľahal ako na Hromnice, sňach z dachov padal. Mala som na sebe len šaty. Krásnie. Jeho sestra mi doniesla biely vlniak, zakrútila ma doň, aj keď som nechcela. Môj mal doma len tmavomodré háby, ale módne boli čierne, tak ich zafarbil na čierno.“
Bol to dobrý muž
Do roka sa mladomanželom Gulejovcom narodila dcérka. Prišla na Vianoce, umrela, keď mal jej syn štrnásť rokov. Nebola však jediná, ktorú M. Gulejová stratila.
„Jednu sestru som mala, umrela pri pôrode a nechala chlapčeka. Toho som vychovávala. Mala som deväť vnukov, deväť pravnukov a všetci stratili väčšinou mamy. Nahrádzala som im mamu, ale bola som aj stará mama. Asi som ich vychovala dobre, lebo všetci ma chodievajú do domova pozerať a ďakujú za výchovu.“
Muža vraj mala dobrého, mali krásne manželstvo. „Poštestilo sa nám veľmi, lebo sme aj v jednotnom roľníckom družstve robili v jednej robote. Aj vyznamenaní sme boli s mužom, aj na starobnej nás ešte v družstve potrebovali. Vtedy sme mohli robiť, koľko sme chceli. Nebolo biedy o robotu.“
Za odmenu dostali s mužom aj poukaz na rekreáciu do Bulharska. „Tak som aj na lietadle letela. Nevesta mi vtedy povedala – mama, dám vám plavky. Ja na to – daj mi pokoj s plavkami, ja ich nechcem. Vzala som si takú tenkú sukničku, pod ňu malie nohavičky, hore blúzočku, viac nič. Môj vedel plávať, chodieval ďalej od kraja, až k bóji. Ja len popri kraji.“
Jej detstvo bolo plné spevu
Z troch detí ostal Margite Gulejovej jediný syn Ernest. Chcela, aby šiel za lesníka, do hory, on sa rozhodol pre ekonómiu. Keď ostala v Liskovej sama, zobral si ju na päť rokov k sebe do Liptovského Mikuláša.
Teraz je už aj on na starobnom, ona žije v liptovskomikulášskom Domove sociálnych služieb. „Teraz je už dedko,“ zasmiala sa starenka a dodala, že veru ona ani nechcela tak dlho žiť. Umárali ju smrte jej blízkych. „Ani jeden z našej rodiny nežil tak dlho ako mama. Zvládla všetko, aj keď mala veľké problémy,“ povedal Ernest.
Teraz si život pochvaľuje, s kamarátkou Jolkou Bubniakovou pospevúvajú aj v domove, dokonca jej vŕta v hlave spevácka skupina dôchodcov. To by sa jej páčilo. Hrdie pesničky, ako ich nazvala žena, vraj naspievala aj pre folklórny súbor Liptov.
„Detstvo moje, dobre nám bolo, teraz ho ospevujem, teraz z neho žijem. Inakšie by som nežila. Prespievala som ho celé.“
Detstvo v minulom storočí
Choroby v deväťdesiatke? Našli si ju, reuma, dve mozgové príhody, žlčníkové kamene, ale nechce o nich rozprávať. Vracia sa myšlienkami do detstva, pridáva príhody.
„Ako deti sme chodili na jahody do hory a potom do Ružomberka predávať. Štyri kilometre z Liskovej pešo popri ceste. Vyzuli sme si papučky a šli sme popri Váhu. Fajne. Pred Ružomberkom sme si sadli na trávu a obuli sa.
Na lesné plody sme mali košíky, do ktorých sa zmestilo desať šálok jahôd. Keď sme prišli do Ružomberku, v každom iba polovička. Utriasli sa cestou. Sedeli sme na tráve – čo teraz? Chytila som šálku, popodvíhala jahody a potom sme išli pomaly, aby zas neklesli.
Chodili sme do židovských domov popri ružomberskej synagóge. V každom dome som zazvonila, dievčatá s košíkmi stáli a cez okienko na bráne som paničke ukázala, či kúpia jahody. Žena priniesla tanier a vysypala, koľko chcela. Krásne jahody, len tak voňali. Bože, to bola vôňa. Lesná. Jahody sme popredali, peniažky šli mame, ale dali nám z nich, aby sme si dačo kúpili. Ja som si šporila korunky.“
Spomienka na priateľky s košíkmi jahôd priniesla ďalší príbeh.
„Popri nás tiekol jarok a rozdeľoval katolícke a evanjelické rodiny. My sme boli katolíci, na druhej strane potoka žili evanjelici, ale sme sa my pekne s nimi riadili. Ako deti sme sa spolu hrávali, kým materia na poli robili. Hláče v potoku sme s chlapci chytali. Ja som skaly dvíhala, chlapci ich vidličkami napichovali. Potom sme si robili opekačky, ani sme ich nevypitvali a takie jedli. Aj na raky sme chodili a jedli klepetá. Nikdy nikto z nás nič nikomu neurobil, ani sme neukradli, ani nič nepodpálili. Na detstvo nezabudnem. Krásne, bez problémov. Ako deti sme boli veľa vonku, nie ako teraz tie dnešné pozerajú doma len do tých krabíc, kde nevidia nič dobrô.“
