LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V teniskách a v kroji okolo sveta. Taký je aj názov knižky, ktorá vyšla v roku 2002 k jej 70. narodeninám.
Je to príbeh ženy, ktorá to nemala v živote vôbec ľahké, a predsa zvíťazila. Svoj prvý maratón, 42 195 metrov, zabehla po dvadsaťročnej športovej prestávke vo veku 47 rokov. Potom nasledovalo ďalších neuveriteľných 114 maratónov na rôznych kontinentoch sveta, vrátane toho posledného v Antarktíde, ktorý zvládla ako 75-ročná.
Vo veku, v ktorom začínala, by mnohí dávno aj zabudli, že športovali. Ale ona bola výnimočná. Mala obrovskú silu ísť stále ďalej a nevzdávať sa. Nepoznala slová nechcem, nedá sa, nemôžem. Vyhrávala preteky jeden za druhým. Neboli to však len behy, ale aj účasť na majstrovstvách sveta či Európy v atletike, cenné diplomy a ocenenia aj vo vrhu guľou či hode oštepom. A množstvo majstrovských titulov, čestných uznaní, kilogramy medailí, polstoročné diplomy, pamätné listy, poháre. Nemala žiadne špeciálne tréningové plány, nemala trénera, behávala aj po tme s baterkou v ruke po okolitých kopcoch v Liptove. Zbožňovala prácu okolo domu, kosenie trávy či pasenie dobytka.
Medaily ukrývajú príbeh
Jej manžel učiteľ nemal veľa pochopenia pre jej bežeckú kariéru, a tak mlčky odchádzala na preteky a vracala sa s víťazstvami. Pre pokoj v rodine prepásla aj svoju životnú šancu olympijské hry v Austrálii, na ktoré ju nominovali.
Sama si zháňala sponzorské na letenky, na štartovné. Aj keď robila Slovákom obrovskú reklamu, často nepochodila. Musela prespať aj pod holým nebom, v spacáku pod Eifellovkou, na lavičkách, len aby stihla vytúžený štart. Veľakrát našla nocľah aj u Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorí jej pomohli. Úžasné a neuveriteľné. Každá jej medaila skrýva v sebe príbeh, vedela by rozprávať, oživuje spomienky. Je ich veľa. Úsmevných aj smutných.
V kroji sedela na plote
Klobúk dole, čo všetko prežila, dokázala, len aby mohla bežať. Aj takto s humorom v knižke spomína na štart pred maratónom v Paríži: „Pred štartom bola veľká tlačenica, každý chcel byť vpredu. Uvidela som zopár pretekárov, ako preliezajú plot. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale vydriapala som sa aj ja na ten plot. Ako som tak sedela na tom vysokom plote v kroji, všetci sa na mňa pozerali, tlieskali mi, ale horšie bolo, že som nevedela ako zísť dolu. Navyše sa mi noha zamotala do toho pletiva a tak som tam zostala visieť. Viete si to teraz predstaviť? Stará baba v sukni, čipkách, sedí na plote. Skoro ako vo filme Sedím na konári a je mi dobre. Ale pomohli mi a dali ma dolu. Taký plot som v živote nepreliezla. Na tento zážitok budem spomínať hádam aj v truhle,“ smiala sa maratónkyňa.
Oživila každé preteky
A takýchto je v knižke viac. Nikdy nemala ani pomyslenie, že by botasky už zavesila na klinec. Každé preteky, ktoré absolvovala, zvládla, nikdy ju nenaložili do zberáka. V tom bola iná. Vždy musela dobehnúť po svojich až do cieľa.
Keď štartovalo 20-tisíc bežcov, za ňou ich dobiehalo ešte ďalších 8-tisíc, oveľa mladších a mnohí ani nedobehli. Obdivuhodný výkon, nesmierna vytrvalosť, húževnatosť. Nepoznala značkové tenisky, verila len svojim odskúšaným maratónkam. A navyše deravým. Naplno si užívala ten slastný pocit, že bola obdivovaná, bola hrdinkou, ľudia jej fandili, fotografovali sa s ňou. Rozdávala podpisy. Bola oživením každého behu.
Ale nikdy ju nikto nevítal na letisku, keď sa vracala z cudziny. Nikto netušil, že tá veteránka nás reprezentovala vo svete, že si vybojovala medailu, že práve priletela z Moskvy, Paríža, New Yorku, či z Chicaga. Bola to veľká, skromná žena. A u nás, žiaľ, nedocenená. Mnohí zahraniční turisti ju obdivovali viac ako naši. Ona si však splnila svoj sen. A to ju napĺňalo celý život.
Ľudmila plnila sľub
Pamätám si, ako som jej pomáhala obliecť kroj, pripínala jej číslo, ako som ju čakala na trati, len aby som mohla ruka v ruke s ňou prebehnúť cez cieľovú pásku. Bolo to na jedných pretekoch na Považí, kam veľmi rada chodila. Nezabudnem ani na spoločné chvíle, ktoré sme strávili na Majstrovstvách Slovenska vo viacboji všestrannosti v Liptovskom Mikuláši v roku 2007. Každá sme prežívali svoje preteky naplno a tešili sa z medailí. Vtedy som ešte netušila, že to bolo naše posledné stretnutie. Neuplynul ani rok a ja som si v tlači prečítala smutnú správu: Bežkyňa v kroji dobehla posledný maratón.
To nemohla byť pravda, neverila som tomu. Zostalo mi v hlave veľa nezodpovedaných otázok. Ale aj spomienky a spoločné fotografie tejto obdivuhodnej ženy. Čítala som o nej veľa článkov, diskusných príspevkov. V jednom z nich som napísala aj ja svoje pocity a sľúbila, že na ňu nikdy nezabudnem. A veru nezabúdam, pani Ľudka. Odvtedy ubehli štyri roky. V lete si pripomenieme jej nedožité 80. narodeniny. A tak som otvorila jej životný príbeh a začala znova listovať a spomínať. A verím, že nielen ja.
Autor: Darina Denešová
