LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Areál je roky opustený, zarastený a ostalo z neho už len torzo. V areáli bola najprv výrobňa kolomaže bratov Ringovcov. V roku 1897 ju získali Dávid a Hugo Kammerovci. Spracovávali v nej kosti na spodium - živočíšne uhlie, kostnú múčku a kostný tuk.
Po roku 1902 továreň odkúpila Prvá peštianska továreň na spodium a glej. Výrobné objekty zväčšili a výrobný sortiment rozšírili o kostný a kožný glej. V roku 1918
Uhorský sochár miloval Liptov, robil vatry a tancoval ako Jánošík Čítajte továreň prevzala Akciová továreň na glej a umelé hnojivá Liptovský Svätý Mikuláš. Po požiari v roku 1920 ju museli vo veľkom rozsahu rekonštruovať, pričom výrobu rozšírili. Potom štrnásť rokov továreň nepracovala.
Výroba kožného gleja sa rozbehla opäť v máji 1940 a pribudla v nej aj mydláreň. Podnik bol v roku 1945 poštátnený a stal sa súčasťou Kožiarskych závodov. Mali sedem prevádzok, jednou z nich ako prevádzka číslo 6 bola aj Glejona v Palúdzke. V deväťdesiatych rokoch skončila fabrika opäť v súkromných rukách a vyrábal sa v nej glej. V súčasnosti je areál bývalej Glejony opustený, roky chátra a stavby pomaly miznú v hustom zelenom poraste.
Fabriku volali aj koštialeň
Areál fabriky bol dôkazom prirodzenej strategickej, priemyselnej a obchodníckej schopnosti mikulášskych podnikateľov na prelome 19. a 20. storočia. Prakticky už vtedy dokázali, že odpad je perspektívna podnikateľská surovina.
Vladimír Kružliak je konateľom spoločnosti, ktorá továrenský objekt pri Váhu vlastní. Súčasne aj jeho správcom. „Je to trochu náhoda, vyrastal som v bezprostrednej blízkosti Glejony, jednej z bývalých prevádzok Kožiarskej fabriky. Volali sme ju koštialeň, pretože v nej vyrábal kostný glej. Z detstva si pamätám, že v areáli podniku boli aj rodinné domy. Bývali v nich zamestnanci. Mal som odtiaľ aj spolužiakov, celé dni sme trávili v areáli fabriky. Vystrájali sme tam, no napriek tomu nás brali ako jej súčasť. Keď sme sa niekoľko dní neukázali, zamestnancom sme chýbali, pýtali sa na nás, hľadali nás, kde sme,“ povedal V. Kružliak.
Vápenka pri Ružomberku čaká na nápad a peniaze. Všimli ste si ju? Čítajte Vo fabrike sa vo veľkom vyrábal perličkový glej. Prírodné lepidlo vyzeralo ako šošovica a bolo veľmi vyhľadávané. „Perličky sa dávali do vody, varili sa, aby sa rozpustili. Využívalo sa v chemickom, drevárskom, polygrafickom, ale aj v iných priemyselných odvetviach. Vyvážalo sa takmer do celej Európy. Bola to jedna z mála fabrík, ktorá glej vyrábala. Neskôr, s postupom technológií, prírodné lepidlo vytlačili nové, jednoduchšie, ľahšie aplikovateľné a možno i lacnejšie lepidlá. Dopyt po gleji potom postupne klesal,“ vysvetlil jeden z dlhoročných bývalých zamestnancov Kožiarskych závodov.
