LIPTOV. Západné Karpaty, ktorého súčasťou sú Vysoké i Nízke Tatry, ale aj stredná časť Slovenského Rudohoria, sa skláňa na všetky strany.
Sú hlavným vodným priestorom a v ich blízkostiach pramenia všetky významnejšie rieky ako je Dunajec, Poprad, Hron, ale najmä 433 kilometrov dlhý Váh.
Rieka zaberá viac ako jedenásťtisíc štvorcových kilometrov povodia. Má dva pramene. Biely Váh vyteká z vysokotatranského Zeleného plesa podkrivánskeho, ležiaceho vo výške 1953 metrov nad morom.
K materskému korytu sa rúti cez viaceré vodopády. Dva pramienky Čierneho Váhu vyvierajú na západných svahoch nízkotatranskej Kráľovej hole vo výške 1184 metrov nad morom.
Cestou dole priberajú horské potoky: Ipollticu a výraznú Svarinku. Poniže Kráľovej Lehoty pod železničným mostom sa spája do Váhu.
Vývoj pltníctva
Historické začiatky pltníctva na Slovensku sa nedajú vymedziť presným letopočtom. Dostupné pramene umožňujú ohraničiť vývojové stupne slovenského pltníctva na štyri obdobia.
Prvou fázou by mal byť začiatok jedenásteho storočia do konca pätnásteho storočia. Je to obdobie pastiersko-roľníckej epochy spojenej s drevorubačským osídľovaním horských oblasti.
Ďalším obdobím je 16. a 17. storočie, keď sa začalo podnikanie, no bolo ovplyvnené hospodárskymi i politickými pomermi v Uhorsku expanziou Turkov. Tým bolo plavenie vymedzené len pre vnútorné potreby. Znamenalo to cesty len po Sereď, vo výnimočnom prípade po Komárno.
Osemnáste a devätnáste storočie patrí do tretej etapy renesancie pltníctva. Išlo o diaľkové cesty, teda aj mimo hraníc Uhorska.
Štvrtou fázou sú roky 1915 až 1935 poznamenané stúpajúcou prevahou železničnej nákladnej dopravy, čo malo pre slovenské pltníctvo stratenie životodarnej základne.
Veľké škody po povodni
Najstaršie nepriame dôkazy o pltníctve na Váhu sú zaznamenané vo výsadných listinách vtedajších liptovských mestečiek: Hybe, Nemecká Ľupča, Ružomberok, Trnovec. Sú spojené s produkciou reziva z kvalitného smrekového dreva, ktoré bolo potrebné dopraviť na odbytištia. Do polovice 14. storočia bol jedinou súcou dopravnou cestou Váh.
Z historických listín sa dozvedáme, že Tomáš Tarköi postavil v roku 1476 medzi Svätým Michalom a Liptovskou Teplou na pravom brehu Váhu drevené hrable na zachytávanie splavovaného dreva a pltí. Je to prvá zmienka o technickom zariadení na rieke, no aj o prvých problémoch pri dodávke odberateľom.
Východiskovým uzlom pltníctva na Váhu bol Liptovský Hrádok a akýmsi centrom obchodu s drevom bola Sihoť, ktorá bola do roku 1527 pod kuratelou vlastníkov Jána a Juraja Zapolyovcov.
Obchodný význam Liptovského Hrádku upevnil neskôr Ľudovít Pekry. Ničivá vážska povodeň však 24. júla 1528 narobila od Liptovského Hrádku až po Mitošiny obrovské škody, z ktorých sa toto pomaly rozvíjajúce odvetvie pomerne dlho spamätávalo.
Plte na osobnú dopravu
Že sa plte využívali aj na osobnú prepravu sa dozvedáme z pomerne kuriózneho sporu zemanov Petra a Sebastiána Okoličániovcov z Okoličného, ktoré riešilo Bratstvo Liptovskej stolice v júni 1571, teda pred 441 rokmi.
Podstatou sporu bolo, že spomínaní zemania využili odchod dvoch františkánov z kláštora v Okoličnom a kúpili od nich kotol na varenie piva. Ako kúpnu cenu ponúkli päť zlatých a okrem toho dve vystrojené plte, aby sa mnísi mohli splaviť do Trenčína. Zemania zmluvu nedodržali, zlatky zaplatiť nechceli s odôvodnením, že hodnota postavených pltí prevyšuje hodnotu medeného kotla.
Obchody s drevom
Slovenské pltníctvo od začiatku až do polovice 19. storočia bolo na počudovanie pre poddaných v podstate slobodné. Situácia sa pre nich podstatne zmenila po urbárskej úprave Márie Terézie. Slobodné pltenie pre nevoľníkov postupne zanikalo najmä po meruôsmych rokoch.
Osobitnú výsadu voľnej pltnice od 17. storočia mali v Liptove zemepáni, župy, výsadné mestá a niektoré zemianske rodiny: Lehotskovcov, Okoličanyovcov, Szentivaniovcov, Andreanskovcov.
Privilégiá postupne získavali aj jednotlivci. Od 16. storočia to bol napríklad kupec Ján Kollár a syn z Ružomberka.
Zemepáni však slobodnú pltnicu už od 14. storočia svojvoľne skúšali narúšať. Až 12. mája 1587 prefekt Likavy Ján Rakovský s jeho úradníkmi zastavili v Ružomberku sprievod piatich pltí Ladislava Pongráca naložené vínom a iným tovarom, ktorý zhabali, pltníkov zbili a rozohnali.
Dôvodom zákroku malo byť nepriateľstvo Rakovského s Pongrácovcami. Podobných neprávostí sa dopustil aj známy úradník likavského panstva za čias majiteľa grófa Gašpara Illesházyho Ružomberčan Krištof Schustrík.
Ten dal v roku 1647 na Gombáši stop svojvoľnému prechodu pltí. Dal tam svojho mýtnika, ale na protest mesta Ružomberka museli gombašské mýto ešte v tom istom roku zrušiť. Mesto totiž zveľaďovalo svoje príjmy aj zdaňovaním pltníkov.
Nariadenie Krištofa Schustríka bolo neopodstatnené, lebo rada mesta už v roku 1596 zriadila pre plte takzvané brežnô. Bola v správe známych kupcov rodiny Kollárovcov. Ich obchod s drevom a plťami si však od mesta neskôr prenajal majetný Andrej Zvada Páračka za ročný poplatok 127 zlatých a 50 denárov.
Vzájomná spokojnosť mesta a nájomníkov vyústila 12. januára 1752 do podpísania dohody árendy brežného s Michalom, Andrejom a Matúšom Zvadom a ich spoločníkmi Jurajom Repkom, Štefanom Benkom a Jakubom Hlivom za ročnú sumu 335 zlatých.
Život počas pltnice
Pltník sa musel na každú pltnicu vystrojiť. Súčasťou jeho pracovného oblečenia boli krpce, úzke priliehavé súkenky z domáceho ovčieho bieleho súkna, ktoré hrejú aj keď sú mokré.
Vrchnú časť tvorila halienka, kamizol, prusliak, aspoň dve ľanové košele a široký valaský klobúk. Nerozlučnou spoločníčkou bola tanistra ušitá z domáceho konopného plátna. Liptovskí pltníci nosili kožené opasky rôznej šírky. Mali v nich uloženú zapekačku, kresadlo, tabak, nožík a peniaze.
Stravovanie na plti bolo predpokladom udržania si sily a potrebnej fyzickej odolnosti. V liptovskom regióne sa každá pltnícka skupina pred plavbou zásobila solenou baraninou, bravčovou masťou a údenou slaninou.
Nezabudli tiež na jačmenné krúpy, múku, zemiaky, bryndzu a pribalili aj pálenku. Chlebom sa zásobovali na jednotlivých štáciách, na ktorých boli aj poživňou zásobené pltnícke krčmy.
U pltníkov pri príprave jedla rozhodoval čas, aby si mohli od útrap plavby oddýchnuť. Preto si napríklad vriacu vodu pripravili svojským spôsobom. Medzi kuchynským riadom plte nesmela chýbať drevená 8 až 10 litrov veľká drevená nádoba.
Keď chceli variť halušky, na ohnisku rozžeravili tri čisté okruhliaky a hodili ich do vodou naplnenej kade. Voda v nej rýchlo zovrela a nahádzali do nej halušky. Jedálny lístok si pltníci občas spestrili rybami, ktorých vtedy bolo dosť.
Zlé aj lepšie časy
V júni 1873 sa na Dunaji rozbil transport pltí z Liptovského Hrádku. Pri nešťastí zahynuli dvaja obyvatelia Kráľovej Lehoty a dvaja Vrbičania.
Podobne skončila plavba faktora Mateja Mrvu z Ľubochne. Na hladine veľkej vody narazil v máji 1880 do Besnej skaly a utopil sa.
No liptovská pltnica si pamätá aj na lepšie časy. V roku 1847 požiadal farár v Čachticiach Jozef Urbanovský o zasadnutie Tatrína.
Michal Miloslav Hodža preto navrhol IV. valné zhromaždenie i zasadnutie výboru Tatrína na 9. august 1847 do Čachtíc. Účastníci z Liptovského Mikuláša si na osobnú prepravu prenajali dve plte, ktoré ich mali odviezť do Nového Mesta nad Váhom. Na plavidlá nasadli vo Vrbici. Oneskorený Štefan Marko Daxner potom pri Ondrašovej skákal na letiacu plť.
Koniec pltníckej histórie
Slovenské pltníctvo znervózňovalo nežičlivé uhorské zákonodarstvo. Preto 12. decembra 1753 vydalo nariadenie na ciachovanie každej plte. Plavidlá museli mať označenia, kto je majiteľom dreva.
Nariadenie určovalo systém zodpovednosti za tovar a za pltníkov aj to, ako majú byť vystrojení a ako majú šetriť verejné objekty, najmä mosty a regulácie. Určovalo tiež miesta, kde môžu plte pribíjať.
Modernejšiu kodifikáciu podmienok dopravy dreva určila administratíva v roku 1879 a jej nariadenia ostali v platnosti až do zániku slovenského pltníctva.
Podľa archívnych materiálov posledný transport dreva po Váhu na plti uskutočnil faktor Gejza Šavrnoch z Lúčok začiatkom leta 1942. Pred sedemdesiatimi rokmi teda ukončil splavovanie dreva z Liptovskej Teplej do Serede.
Autor: František Dejčík
