ZÁVAŽNÁ PORUBA. Insitný maliar Vladimír Medľa zo Závažnej Poruby skončil v roku 1967 strojnícku priemyslovku v Martine. Pracoval v Strojárňach Piesok ako normovač a plánovač. Neskôr sa uplatnil v Správe slovenských jaskýň ako nákupca, potom ako technik v Múzeu slovenského krasu.
Do dôchodku odišiel ako predavač inštalačného materiálu. Čo má technik a strojár spoločné s výtvarným umením? „Sám neviem, ako som k tomu prišiel, viem len, že maľovanie mi robí radosť,“ odpovedal V. Medľa.
Pohľad z okna získal ocenenie
Už na Základnej škole v Závažnej Porube si učiteľka Božena Iľanovská všimla, že Vladko Medľa má neobyčajný zmysel pre výtvarné stvárnenie vecí a predmetov. Pomáhal aj spolužiakom, ktorým kreslenie nešlo. Na Základnej škole Čsl. brigády v Liptovskom Mikuláši Vladimírov talent rozvíjala učiteľka Anna Pethö. „Zasvätila ma do tajov rôznych kresliarskych i maliarskych techník. Oslovilo ma najmä zátišie a krajinka,“ priznal svoje začiatky.
Vojenčinu si odslúžil vo vojenských útvaroch Jince a Beroun. Tam bol poriadne dlhý čas. Našiel sa však jeden major, čo sa usiloval krátiť voľnú chvíľu vojakov maľovaním obrazov. Získal asi dvadsať záujemcov a začali maľovať.
„Nešlo o žiadnu štylizáciu, ale o to, ako vidíme svet. Dostal som jednoduchú tému. Pohľad z okna kasární. Z jedného okna bolo vidieť vojenské budovy, z druhého krajinku. Výhľady som namaľoval a na výstave získal ocenenie, čo ma potešilo. Tieto olejomaľby si opatrujem ako svoje prvotiny spojené so zážitkami z vojenskej služby,“ predstavil začiatky svojej tvorby.
Maľuje bez teoretickej prípravy, ako vidí a cíti
Potom dlho netvoril. Práca v strojárskej továrni a na iných pracoviskách si žiadala celého človeka. Na záľuby nezostávalo veľa času.
„Až raz som ochorel a nebolo čo robiť, tak som si rozbalil maliarske náčinie. Žiaden stojan. Len tak na stole a od hora nadol, aby som rukou nemazal farby. Ako chlapci sme sa chodievali kúpať na Váh ku kláštoru v Okoličnom. Všímal som si architektúru kostola a krajinu v pozadí. Prišiel čas, keď som túto tému zobrazil na plátno. Bez akejkoľvek teoretickej prípravy, len tak, ako som skutočnosť videl a cítil,“ porozprával.
Dodal, že najkrajšie obrazy maľuje sám život. „Podobne je to aj s mojím obrazom Kriváňa.“ Dozvedeli sme sa, že pracuje aj s drevom. Vytvára úžitkové veci a okrasné predmety.
Na výstave boli diváci prekvapení
Verejnosti predstavil výsledky svojej práce V. Medľa až tento rok na jar na výstave v Závažnej Porube. Komisárkou výstavy bola jeho vrstovníčka a spolužiačka zo základnej školy Želmíra Staroňová. Návštevníci výstavy boli prekvapení a viacerí povedali, že o jeho výtvarnom nadaní nevedeli.
Kde a ako maľuje? „Obyčajne ma to chytí, keď prší, alebo je dlhá chvíľa. Často vyberám rozmery obrazu podľa rámu. Rám je veľmi dôležitý, to vie každý, čo sa trochu zaujíma o tento druh umenia.“
Vladimír Medľa, hoci namaľoval už veľa obrazov, ktoré majú miesto v rodinnom dome, poznamenal: „Treba mi chodiť k odborníkovi, cvičiť a zdokonaľovať ťahy, proporcie, kompozíciu, precvičovať miešanie farieb. Vidieť skutočnosť a vyjadriť sa štetcom nie je ľahké. No kto chce, dokáže to. Treba len začať a stále sa zdokonaľovať.
