MALÉ BOROVÉ. Pri pohľade na svätostánok v tichej dedinke je každému hneď jasné, že to nie je klasický kostol, postavený z kameňa alebo tehál, na aké sme zvyknutí.
Nepripomína ani typické drevené kostoly, ktoré si kedysi stavali chudobné farnosti. Pri pohľade na tento chrám Boží je jasné, že kedysi v ňom prebývali obyčajní ľudia.
Komunisti nový kostol nepovolili
Veriaci z Malého Borového chodili do kostola cez polia do Veľkého Borového. V lete nebol problém prejsť štyri kilometre cez kopec do vedľajšej dediny. Ak mal človek mladé nohy a poľnú cestu nerozbil dážď alebo ju nezakryl sneh.
V Korytnici drieme zabudnutý drevený skvost Čítajte Veriaci najprv využívali ako kaplnku domček jedného z veriacich, no rovnako ako ostatní z obce, aj on potreboval strechu nad hlavou pre svoju rozvetvenú rodinu ako soľ. Preto vtedajší kňaz Jozef Ligoš začal hľadať nové priestory. Komunisti nedali súhlas na výstavbu nového kostolíka, preto premýšľal, ako im prejsť cez rozum.
Drevenicu prestavali za tri mesiace
Z drevenice nad Malým Borovým sa odsťahoval manželský pár Jozef a Agnesa Kurajdovci na východ do Michaloviec. V dedinke, kde bola núdza o každú strechu, zostal prázdny domček. Manželia vedeli o potrebe nového kostolíka a svoj niekdajší dom preto darovali cirkvi.
Skromná drevenička sa ničím nelíšila od ostatných, na štyridsiatich metroch štvorcových bola kuchynka, malá izba a humno. Keď do nej preniesli oltár, siahal do polovice izby. Veriacich bolo veľa a farár vedel, že priestory treba rozšíriť.
Pôvodných obyvateľov si dodnes pripomínajú
Na prestavbe pracovali ľudia s vervou, aby ich duchovný povzbudil, sám chodil na stavbu a pomáhal do neskorých večerných hodín. Kým sa stihli komunisti spamätať, šikovné ruky miestnych ľudí zmenili v priebehu troch mesiacov drevenicu na kostol. Vysvätili ho 21. septembra 1952 a jeho patrónkou je Sedembolestná Panna Mária.
Liptovská Mara ukázala základy zatopených domov Čítajte Keď Kurajdovci darovali kostol veriacim v rodnej obci, stanovili si podmienku. „Raz ročne sa odslúži svätá omša, či už bude táto rodina živá, či mŕtva. Tento záväzok bude trvať, kým kostol bude majetkom cirkvi,“ píše sa na zmluve medzi farským úradom a manželským párom.
Zvyk na Malom Borovom pretrváva dodnes, šesťdesiat rokov odvtedy, ako sa ich dom zmenil na svätostánok. Vždy na odpust, sviatok Sedembolestnej Panny Márie, sa veriaci modlia aj za rodinu, ktorá darovala ich dedinke kostol.
„Ľudia hovoria, že manželský pár nemohol mať deti. Keď darovali svoj dom farnosti a jeho priestory sa zmenili na kostol, narodili sa im tri deti,“ zaspomínal Jaroslav Tkáč z Malého Borového, ktorý mal v čase, keď sa kostol prestavoval, asi 12 rokov.
Veriaci z Malého Borového už nemuseli kráčať v čase aj nečase do ďalekého Veľkého Borového za duchovnou potravou, kňaz mohol slúžiť omše priamo v dedine.
„Pamätám si, že farára sme vozili na Malé Borové v lete na koči a v zime na saniach. Cesta viedla ešte popri Oblazoch v Kvačianskej doline. Spolu s kočišom zažili na hrboľatých a úzkych cestách niekoľko nebezpečných situácií, no vždy sa im podarilo doraziť v šťastí, stáli nad nimi anjeli strážni," spomínal Ambróz Mikušiak, rodák z Malého Borového.
Cesta cez priechod Huty mala byť pôvodne vojenskou skrýšou Čítajte Zachovala sa jedna príhoda, ktorá hovorí, že koč prechádzal cestou nad vysokým zrázom v Kvačianskej doline. Koč sa v ostrej zákrute zošmykol z cesty a voz aj s farárom visel nad priepasťou. Kone, akoby vedeli, koho vezú, v poslednej chvíli zo všetkých síl zabrali a vytiahli farára, ktorý sa zaslúžil o drevený kostol.
Úcta k Bohu a práci
Kostolík, hoci nebol veľký, veriacim postačoval. Po čase im bolo v ňom priúzko a rozšírili ho.
„Kedysi bol kostol plný, mladí tu dnes ale nezostávajú a v kostole nás je čoraz menej,“ posťažovala sa 70-ročná čiperná žena z Malého Borového, ktorá, aj keď ju trápia boľavé kolená, bez reptania vybehne po zráze ku kostolíku. Bohabojných ľudí tu vyformoval ťažký život, azda aj preto majú taký tuhý korienok.
