Reč je o Vladimírovi Krivošovi, ktorý sa narodil 1. júla 1865 v Liptovskom Mikuláši - vtedajšom Vyšnom (Vrbickom) Huštáku. Na rodnom dome oproti múzeu Čierny orol má pamätnú tabuľu. V auguste uplynulo 70 rokov od jeho smrti.
Dom, v ktorom sa narodil, bol opradený legendami. Prenocoval v ňom vraj cisár Jozef II. a ukrývali v ňom údajne kráľovskú svätoštefanskú korunu
Otec Vladimíra Krivoša, Ján, bol národovec, jeden zo zakladateľov Matice slovenskej. Keď v roku 1860 maďaróni pri Ráztokách zbili farára M. M. Hodžu, ktorý krstil aj jeho syna, patril k tým, ktorí vo dne v noci strážili jeho faru. J. M. Hurbanovi poslal do väzenia geletku liptovskej bryndze.
Ján Krivoš bol začas aj notárom a neskôr richtárom. Mal obchod s potravinami a železiarstvom. Matka Vladimíra Krivoša Zuzana, rodená Pálková, bola dcérou mikulášskeho garbiara.
Trval na tom, že je Slovák
Krivošovci dopriali svojmu prvorodenému synovi kvalitné vzdelanie. Po štúdiách na troch gymnáziách, kde sa naučil viacero jazykov aj stenografiu (rýchlopis, tesnopis), ho prijali na najslávnejšiu vysokú školu v Rakúsko-Uhorsku, Orientálnu akadémiu vo Viedni, za adepta diplomatických služieb Rakúsko-Uhorska. Vyfasoval parádnu uniformu a šabľu, a okrem iného začal študovať ruštinu, angličtinu a perzštinu, ktorá sa stala jeho najobľúbenejším jazykom.
Viac ako štúdium ho však zrejme lákali zábavy veľkomesta, a tak ho po roku z akadémie vylúčili. Zrejme k tomu prispelo aj to, že sa „nevhodne“ správal pri návšteve cisára. Trval totiž na tom, že nie je Rakušan ani Maďar, ale Slovák.
Krivoš však študovať chcel a chcel sa stať diplomatom. Preto sa rozhodol odísť do Ruska, na čom mal nemalú zásluhu syn J. M. Hurbana Svetozár Hurban Vajanský.
Rusko vtedy mnohí považovali za osloboditeľa slovenského národa z područia maďarského národa a spasiteľa všetkých utláčaných Slovanov v Európe.
Stretol sa s L. N. Tolstým
Krivoš pricestoval do Petro-hradu v roku 1866 a išiel rovno za rektorom. Urobil na neho dobrý dojem (už vtedy ovládal osem jazykov), a tak sa mohol zapísať do 2. ročníka katedry východných jazykov a súčasne na katedru práva. Popri štúdiu sa venoval novinárčine, písal články o Slovákoch a maďarskom útlaku, prispieval do Vajanského Národných novín aj petrohradských Slavjanskich izvestií. Istý čas strávil v Paríži, kde vtedy študoval na Sorbone aj vrbickomikulášsky rodák Aurel Stodola.
Krivošov bratanec Dušan Makovický bol osobným lekárom a priateľom L. N. Tolského. Krivoš sa s ním aj osobne stretol. Poznal sa aj lekárom Albertom Škarvanom, o ktorom napísal drámu Tolstojovec. Do ruštiny preložil Vajanského básne Herodes zo zbierky Tatry a more, ale napríklad aj z čínštiny hru Špendlík.
Stenograf a kryptológ
Po štúdiách sa Krivoš domov vrátiť nemohol, lebo v Rakúsko-Uhorsku ho považovali za vojnového zbeha. Zostal v Rusku, prijal ruské štátne občianstvo, vstúpil do pravoslávnej cirkvi a štátnych služieb. Ako člen tajnej polície prekladal, tlmočil, mal na starosti otváranie diplomatickej pošty. V roku 1892 vytvoril prvú ruskú originálnu sústavu stenografie pre samoukov, stal sa vedúcim stenografom v štátnej rade a štátnej dume. Navrhol nový druh písma - rádiopísmo - zjednodušené ruské písmo pripomínajúce stenografiu. Veril, že sa rozšíri po celom Rusku, ale neujalo sa.
Venoval sa aj kryptológii - šifrovaniu a dešifrovaniu tajných textov. Počas rusko-japonskej vojny rozlúštil niekoľko šifrovacích kľúčov Japoncov, zaradili ho medzi najlepších svetových dešifrovačov.
Cárov tajný radca
Krivošove mimoriadne jazykové a diplomatické schopnosti ho katapultovali až na cársky dvor, cár mu udelil šľachtický titul. Pohyboval sa v nádherných sieňach Zimného paláca, bol knihovníkom cárskej knižnice, ministerským radcom, začas slúžil ako prekladateľ na ministerstve námorníctva, vo Francúzsku bol nakupovať pre cára lode.
Počas prvej svetovej vojny bol generálom rozviedky, tlmočníkom a prekladateľom pri vyšetrovaní cudzích dôstojníkov, viedol šifrovacie a dešifrovacie oddelenie. Ako podozrivého zo špionáže v prospech nepriateľa ho v roku 1915 zatkli, uväznili a vysídlili na Sibír. Po revolúcii v roku 1917 ho omilostil a vrátil sa do Petrohradu.
Lenin mu dal napísať nótu
Boľševici, ktorí sa v Rusku dostali k moci, potrebovali vzdelaných ľudí a hoci Krivošovi ako bývalému tajnému radcovi cára veľmi nedôverovali, prijali ho ako odborníka na komisariát zahraničných vecí. Krivoš napísal, že osobne hovoril s Leninom, ktorý mu dal napísať „elegantným francúzskym a anglickým jazykom nótu k zahraničným dŕžavám o zakončení vojny, čo som ja i urobil a jemu doniesol. On v dvoch miestach premenil výrazy na silnejšie, ako boli moje elegantné, a moja robota obletela celý svet.“
Krivošovi však v boľševickom Rusku ruže nekvitli. Po skončení prvej svetovej vojny a rozpade Rakúsko-Uhorska sa chcel vrátiť domov, požiadal o repatriáciu, ale neúspešne. V roku 1920 sa dal prostredníctvom brata registrovať na okresnom úrade v Liptovskom Mikuláši ako československý občan a žiadal o znovupriznanie domovského práva.
Dal si prívlastok Nemanič
Namiesto do svojho rodiska však putoval do žalára, prišiel o majetok a dal si prívlastok Nemanič. V roku 1923 ho odsúdili na smrť za to, že v korešpondencii do Českoslovenka vraj vyzrádzal štátne tajomstvá a chcel odísť zo Sovietskeho zväzu. Rozsudok neskôr zmenili na 10-ročné väzenie.
Vo väzení v Lubianke pobudol pár mesiacov. Na vlastnú žiadosť ho poslali na Solovecké ostrovy, kde bol jeho priateľ - moskovský arcibiskup. Krivoš chcel byť radšej v prírode ako medzi stenami cely.
Brat Ján mu posielal balíky a snažil sa ho z väzenia dostať, písal ministrovi zahraničných záležitostí Čičerinovi do Mosky, aj prezidentovi Masarykovi. Ale nepomohlo. Krivoš na Solovkách strávil 5 a pol roka a keď ho v roku 1928 prepustili, jeho brat bol už mŕtvy.
Privilegovaný väzeň
Podmienky na Solovkách boli pre väčšinu odsúdených neznesiteľne kruté, ale Vladimír Krivoš bol privilegovaným väzňom. Dovolili mu prechádzať sa po lesoch a robiť vedecko-výskumnú činnosť, zbieral kvety, kamene, chrobáky, skúmal faunu a flóru, vyučoval cudzie jazyky. Vymenovali ho za riaditeľa meteorologickej stanice, ktorú na ostrove založili ešte mnísi. Založil tri orchestre, hral na husle, flautu aj bubon, dirigoval, napísal a naštudoval veselohru Závet, písal aj balady, básne a rozprávky, prispieval do vyhnaneckého časopisu Slon. Zaoberal sa aj chiromantiou - čítal z ruky, predpovedal budúcnosť a veľakrát mu vraj jeho predpovede vyšli.
Rodina a posledné dni
Manželkou Vladimíra Krivoša bola jeho bývalá žiačka Antonina Ivanovna Jakšinskaja, s ktorou sa oženil v roku 1901. Bola klavírna virtuózka a pohybovala sa v šľachtických kruhoch. Za cára žili v prepychu. Mali dvoch synov Borisa a Romana. Boris v mladosti ušiel najskôr do Číny, potom do Čile. Roman mal s otcom blízky vzťah, spolu pracovali a spolu boli aj vo väzení, kam ich zatvorili začiatkom dvadsiatych rokov sovieti. Otca navštívil aj na Soloveckých ostrovoch. Keď sa z nich vrátil, čoskoro nastúpil na ministerstvo zahraničia do tej istej kancelárie ako predtým. Opäť sa venoval hlavne lúšteniu kódov, ale už pre sovietsku kontrarozviedku.
Počas 2. svetovej vojny prišiel rozkaz na evakuáciu Mosky. Vladimíra Krivoša s manželkou a synom Romanom evakuovali do mesta Ufa uprostred stepi. Žili v biednych pomeroch, jedli koninu. Aj tam starého už 77-ročného Krivoša posadili do väzenia, stále bol podozrivý, stále sa ho báli, lebo veľa vedel. Z väzenia ho pustili v zime 1941, krátko potom zomrela jeho žena a 4. augusta 1942 dodýchal aj on. Pochovali ho na pravoslávnom cintoríne, z ktorého neskôr urobili družstevnú záhradu, mŕtvoly vykopali a nahádzali do spoločného hrobu.
Skúmaním jeho života a diela sa zaoberal Rudolf Tibenský, ktorý o ňom v 70. rokoch napísal knihu V palácoch a vyhnanstvách. V bývalom režime však nemohla vyjsť, svetlo sveta uzrela až v roku 1991. O Krivošovi napísal aj knihu Kandidát diplomacie. Pred piatimi rokmi vyšla v Moskve kniha ruských autorov s názvom Štyridsať rokov v tajných službách - život a dobrodružstvo Vladimíra Krivoša, ktorá sa v Rusku sa stala bestsellerom. U nás je však Vladimír Krivoš stále neznámy.
