Indiánsky svet si preniesli do dospelosti. Takmer od skorej jari bývajú v típí uprostred liptovskej prírody. Vyrábajú lapače snov, náramky či náušnice. Horský nosič Doly a jeho priateľka Saja.
ZÁPADNÉ TATRY. Medzi Liptovským Hrádkom a Liptovským Jánom nad minerálnym prameňom pred viac ako rokom vyrástla strieška, okolo pribudli lavičky. Čia je to robota? Doly nekričí – moja.
Chlapci tvorili pre druhých
Jemne sa usmial a pomaly, rozvážne kládol slová: „Kamarát Tomáš mi ukázal studničku na Borovej Sihoti. Mne napadlo, že by sme prostredie okolo nej mohli zlepšiť. Aj keď sme už mali všetko pripravené, stále nám vŕtalo hlavou, či môžeme len tak niečo začať práve na tom mieste robiť. Potom som kamarátovi položil otázku: „Máš pocit, že ideme robiť niečo zlé?“ Nie. Tak sme do toho šli. Najprv sme urobili lavičky, striešku, ale hlavne sme odklonili cestu, ktorá viedla priamo cez kráter, kde voda vyviera. Mohlo sa totiž stať, že pod váhou traktorov, ktoré tadiaľ chodia, by sa mohol prameň stratiť, pretože sa nachádza niekoľko metrov nad riekou.“
Oboch prekvapovalo, koľko ľudí chodí k prameňu po vodu, koľko ich tadiaľ prejde na prechádzke. Mnohí sa pri nich zastavovali, niektorým nešlo do hlavy, že chlapci všetko robia len tak. Zo svojho, s radosťou a pre druhých. Teraz štafetu prác pri prameni prebral Liptovský Ján v rámci projektu Náučný chodník k minerálnemu prameňu Medokýš. „Pôvodné prostredie je v klipe Idem poľnou cestou,“ doplnil pesničkár Janko Svetlan Majerčík. „Natočili sme ho ešte pod starou strechou pri prameni, tesne predtým, ako sa toho chytili priatelia. Vtedy Doly spával v okolitých lesoch pod stromami. Medveďov, zvierat sa vraj nebojí.“ Doly so smiechom doplnil, že sa vzájomne rešpektujú.
Učaroval im indiánsky štýl
Doly s bratom Tonym vyrastali v dedinke pod Súľovskými skalami. K prírode mali vždy blízko, k životu Indiánov zvlášť. A nebola to len záležitosť puberty či Winnetua. Úprimný vzťah k prírode, indiánskemu životnému štýlu im prerástol aj do dospelosti.
„Ako som sa dostal do Liptova?“ zopakoval Doly otázku. „Často som ním prechádzal do Tatier. Žijem horami, a tak často boli mojimi zastávkami okolité hory a doliny. Horská cyklistika, lezenie, skialpinizmus, turistika, horský beh či len prechádzky prírodou. Začal som robiť horského nosiča vo Vysokých Tatrách.“
S vysokoškoláčkou Sandrou ho zoznámili spoloční známi. Vraj si budú spolu rozumieť, budú sa mať o čom rozprávať, keďže obaja inklinujú k Indiánom. Stalo sa a od prác na studničke tvoria pár.
Večer pri ohníku pred típí, ktoré sa mladým ľuďom stáva v lete ich domovom. FOTO: ARCHÍV D+S
Ako sa zoznámil Doly s liptovským pesničkárom? „Všimol som si Dolyho na jednom koncerte vo vysokohorskej chate. Silno sa započúval do mojich pesničiek ako máloktorý iný človek. On pesničky doslova nasával. Vtedy som ešte nevedel, že je horským nosičom a už štrnásť rokov vynáša tovar do tatranských chát.“
Možno preto, že Doly je veľa v prírode a načúva v nej, občas pôsobí dojmom, že sa mu nechce rozprávať. Keď sme sa však v rozhovore dotkli jeho srdcových tém, vykľul sa z neho dokonalý rozprávač. Navyše, s veľkým prehľadom nielen o prírodných pravdách, ale dokazoval, že knihy sú tiež jeho priateľkami. Ako a kedy v típí číta? „Za svetla na lúke alebo v típí s čelovkou,“ zapojila sa Sandra.
Mladých ľudí živil les
„Prežili sme nádherné leto v típí pod Západnými Tatrami a na horách. Vôbec sa mi nechce z tej slobody medzi štyri steny do školy,“ povzdychla si vysokoškoláčka Sandra. Nechýbala Sandre teplá voda, kozmetika, vymoženosti kúpeľne? „Naopak, keď som sa umývala v potoku, vždy som z neho vyšla neskutočne čistá, pokožku som mala nádherne jemnú, prirodzene vláčnu a príjemne napätú. Stačilo, aby som sa raz doma okúpala v teplej vode a s mydlom, ten pocit sa stratil.“ Podľa Dolyho voda v horských potokoch regeneruje ľudské telo, lieči ho.
Sandra či Saja, ako ju volá jej milý, dodala, že v típí žili úplne v súlade s prírodou. Jedli to, čo im les okolo ponúkal a v čase, keď plody dozrievali. Postupne začali od jahôd, cez maliny, hríby, černice. Čas jednej pochúťky sa nachýlil, dozrela druhá. V lete spávali menej, bolo dlho vidno a skoro sa rozvidnievalo. Ako sa dni skracovali, pridávali na spánku. „Keď sa zotmelo a nesedeli sme dlho pri ohníku, šli sme spať. Bol to prirodzený kolobeh aktivít a oddychu v rytme prírody,“ vysvetlila dievčina. Doly pridal: „Keď žijete v dome, máte okolo neho záhradu a aby ste mali upravené prostredie a dodalo vám energiu, keď ju vnímate, musíte kosiť a starať sa o pozemok. V prírode nemusíte nič, len sa pozerať – tam leží konár, tam ihličie, tam vyrastá tráva. Všetko je dokonalé. Aby toto približne vyformoval človek v dome, je otrokom svojho majetku, ktorý si ohrádza najlepšie vysokým múrom či plotmi. V skutočnosti každý vtáčik, hoc bude mať zlatú klietku, potrebuje slobodne lietať.“
Les sa každý deň postaral o pochúťky obyvateľom típí. FOTO: ARCHÍV D+S
Keďže obaja žijú v štýle Indiánov, prejavilo sa to aj na ich ďalších záľubách. Začali vyrábať drobnosti s indiánskou tematikou: náramky, náušnice, lapače snov, Doly ušil pre svoju milú indiánske šaty. „Všetko toto prišlo akosi samé. Tu nám priatelia darovali pierka, tam zas kožu či korálky. Ani sme sa nenazdali a už všetci naši priatelia či ďalší priatelia hôr nosia na zápästiach pestrofarebné náramky z našej dielne v típí,“ povedal Doly. Sandra pridala: „Veľakrát pri práci veľmi nerozprávame. Ticho tvoríme, ale sme na jednej vlne a hoci nikto z nás nič nepovie, vieme, čo ktorý kedy potrebuje a danú veci si podáme.“
Prežijú so Sajou v típí celý život? „To neriešim, žijem v prítomnosti,“ rýchlo zareagoval Doly, potom dodal: „Dovtedy, dokedy budeme cítiť, že tak máme žiť.“
Vliezol medveďovi do brloha
Hoci típí nemá textilnú podlahu ako klasický stan, mladí ľudia v ňom nemali problém ani s chladom, ani s mravcami. „Je to nádherný pocit spať na zemi. A mravce? Nie, nechodia nám dnu, akoby s rešpektom obchádzajú naše obydlie, hoci po lúke majú krížom-krážom cestičky.“
Ľudia, zvieratá okolo? „S ľuďmi máme dobré skúsenosti, veľa priateľov chodieva za nami, aby si užili aspoň jednu noc v típí. To je postavené na čistinke pod lesom a dokonale ladí s prírodou. Dokonca sme ho postavili na tichom mieste, kde je stanovanie povolené,“ odpovedal Doly.
„Medvede aj ostatné zvieratá z lesa sú naši kamaráti,“ doplnil a túto tému uzavrel príhodou. Vraj raz vliezol nechtiac medveďovi rovno do brlohu. Stalo sa to minulý rok, keď sa šiel do hôr len tak prejsť. „Prechádzal som kosodrevinou strmým terénom. Vôbec mi nenapadlo, že práve tam môže mať medveď brloh, v ktorom sa uložil na zimný spánok. Vyliezol som po skale hore a tam som zbadal kožušinu. Spiaci medveď. Nezobudil sa, ale uvažoval som, či rýchlo odísť, pretože som nevedel, kedy zaľahol a ako dlho spí, keďže v tom období zalíhali. Všimol som si však, že brloh je dobre ustlaný, medveď tuho spí, tak som ho chvíľu pozoroval. Bol to pre mňa veľmi silný zážitok. Navyše, uvedomujem si, že u Indiánov bolo stretnutie s medveďom dobrým znamením.“
