Začiatok túry začali na parkovisku pri chate Luknerhaus vo výške 1918 metrov, ku ktorej sa dostali autami po osemkilometrovej ceste za mýtny poplatok 8 eur z mestečka Kals am Grossglockner z výšky 1325 metrov.
Cesta má príznačný názov Glocknerstrase a vedie prekrásnym údolím Ködnitztal s najvyšším desaťpercentným stúpaním.
Prvá časť túry viedla po zásobovacej ceste údolím Ködnitztal popri horskom potoku Ködnitz, ktorý je napájaný z rovnomenného ľadovca. Cesta je vybudovaná ako náučný chodník s informačnými tabuľami.
Pri vstupe do Národného parku Hohe Tauren esperantistov privítali tóny xylofónu s metrovými kovovými rúrami, ktoré vydávali nádherné hrubé a dunivé tóny.
Nečakaná zmena počasia aj plánu
Po príchode na chatu Lucknerhütte vo výške 2241 metrov, kde mali naplánovaný krátky oddych sa nečakane zmenilo počasie. Po bleskoch a dunení hromov sa spustil hustý lejak. Vyčkávali teda v chate s nádejou, že sa počasie zlepší, ale dážď ani po hodine neustával, a tak zvolili neplánovaný pobyt na chate.
Voľný čas využili opakovaním a praktickými ukážkami z prednášok vysokohorského ľadovcového kurzu, ktorý viedla skúsená slovenská horolezkyňa Ivana Šikulová – Filová.
Celú noc pršalo a do rána sa rapídne ochladilo. Aj napriek celodennému dažďu to nevzdali a okolo poludnia v zlom počasí pokračovali vo výstupe chodníkom, ktorý je v mapách označený ako cesta 702B.
Batožinu vyviezli lanovkou
Využili možnosť vývozu batožiny nákladnou lanovkou. Taká voľba bola veľmi dobrá, lebo hustý dážď vo výške okolo 2500 metrov postupne prechádzal do hustého sneženia a chodník začal byť šmykľavý.
V takomto zlom počasí prišli do sedla Fanat a v zapätí na chatu Stüdl Hütte vo výške 2801 metrov. Za sebou už mali 5,4 kilometra horského terénu. Chatu dal vybudovať v roku 1868 pražský horský priekopník a spoluzakladateľ Nemeckého alpského spolku Johann Stüdl. V rokoch 1993-1996 postavili novú chatu a pôvodnú zbúrali.
Celú noc snežilo až nad ránom sa počasie mierne zlepšilo. Aj napriek tomu vyčkávali, lebo prichádzali drobné prehánky. Voľný čas využili na poslednú kontrolou výstroja na výstup na ľadovec a v strmých skalných zrázoch na poslednom úseku.
Napokon vyrazili ako prvá skupina
Konečné rozhodnutie padlo o hodinu a pol pred obedom a medzinárodná skupina vyrazila prvá po chodníku, na ktorom bolo do štyridsaťpäť centimetrov nového snehu.
Tá časť bola vcelku príjemná, stúpali traverzom po vrstevnici, v skalnom masíve prekročili mohutný ľadovcový potok Ködnitz a po ňom nasledovalo prudké stúpanie do sedla, za ktorým čakal ľadovec Ködnitz.
Sneženie síce prestalo, ale masív Grossglockneru ktorý bol na dosah, bol stále zahalený v hmle. Opatrne prešli ľadovec, ktorý bol pokrytý súvislou vrstvou čerstvého snehu a stal sa nebezpečný. Krok za krokom vpichovali cepíny do snehu na ľadovci.
Drobné pukliny opatrne prekračovali a dostali sa k snehom prikrytej väčšej ľadovcovej pukline. Bola to nebezpečná situácia. Vytušili, že ľadovcových puklín pribúda a riziko úrazu bolo príliš vysoké.
Netreba riskovať za každú cenu, ale za každú cenu je nutné sa v takýchto situáciách vzdať. Esperantisti to dokázali napriek tomu, že masív Veľkého zvonára mali na dosah. Zvíťazili však sami nad sebou.
Po opatrnom zostupe z ľadovca ako náhradu zdolali prvý nábehový štít v masíve Grossglockneru s názvom Schere v nadmorskej výške 3043 metrov.
Na vrchole Schere sa na niekoľko minút roztrhali mraky a ukázal sa Grossglockner. V myšlienkach im ostala akoby ozvena hory: „To ja som vás dnes nepustil ďalej, príďte, keď bude lepšie počasie.“ Za ideálneho počasia je logické rozložiť výstup na vrchol na dva dni z dôvodu aklimatizácie na nadmorskú výšku. Prvý deň na chatu Stüdl Hütte a druhý deň dokončiť výstup a zostúpiť k chate Luknerhaus.
Členovia expedície Grossglockner 2012
Vedúca výpravy Ivana Šikulová – Filová, Banská Bystrica, Ján Vajs, Róbert Vajs, Beata Vajsová, Liptovský Mikuláš, Peter Škuta, Bratislava, Vladimír Škuta, Liptovský Hrádok, Wolfgang Koller, Silvia Kollerová, Rakúsko.
Autor: Vladimír Škuta
