RUŽOMBEROK. Roman Cibulka po autohavárii v deväťdesiatom štvrtom a následnej rekonvalescencii lúskal s vtedajšou gymnazistkou jednotlivé písmenká stolnotenisovej abecedy.
V roku 1999 už tento tandem oslavoval prvý titul majsterky Európy a v ďalšej sezóne zlato z paralympiády v Sydney. Zo XIV. paralympijských hier v Londýne sa vaša zverenka vrátila s bronzovou medailou. Akú má podľa vás cenu?
- Obrovskú. Alenka sa od roku 1997 vkuse drží medzi svetovou elitou. Ani z jedného vrcholného podujatia, mám na mysli paralympiády, majstrovstvá sveta a Európy, sa nikdy nevracala s prázdnymi rukami, bez nejakého kovu. Vôbec si nespomínam, že by za ten čas vo svetovom rebríčku vypadla z prvej trojky. Naopak, dlhú dobu bola svetovou jednotkou.
Dovolím si povedať, že posledná medaila bola najťažšie vybojovaná. Odvtedy ako Ala prišla na medzinárodnú scénu, sa strašne veľa zmenilo. Rok, čo rok jej pribúdajú nové súperky, mladšie hráčky. Preto každá medaila je veľkým úspechom. To, čo Kánová vďaka svojej húževnatosti dokazuje, je obdivuhodné.
Postup do štvorky bez straty setu a len jediná prehra, v semifinále s neskoršou paralympijskou víťazkou Švédkou Annou-Karen Ahlquistovou, taká je matematická bilancia Kánovej paralympijskej misie. Aká bola z vášho pohľadu?
- Žreb Alenku poslal do nepríjemnej skupiny. Zvládla ju bravúrne, no všetko mohlo dopadnúť aj inak. Už v týchto zápasoch však potvrdila, že na vrcholné súťaže sa dokáže úžasne pripraviť. Veľmi zložitý bol duel o 3. miesto s Britkou Sarou Headovou.
Trošku sme mali obavy z atmosféry v zaplnenej hale. Samozrejme, publikum domácu hráčku hnalo, no v hľadisku sa nestratili ani slovenskí diváci. Svojím povzbudzovaním našej stolnej tenistke výdatne pomohli. Po prehratom úvodnom sete, v ktorom Ala získala iba dve loptičky, Briti už videli Headovú s medailou. Vtedy sme ale zmenili taktiku a Alenka už viac svojej súperke nedovolila. Vyrovnala stav na 1:1 a potom už jej nedala ani šancu zápas zdramatizovať. A čo víťazná Ahlquistová, aký z nej máte dojem?
- Prvý raz sa táto Švédka na medzinárodnom podujatí objavila pred dvoma, troma rokmi. Veľa o nej neviem, no musela sa vážne stolnému tenisu venovať už aj predtým, než zostala na invalidnom vozíku. Ako sa hovorí, má to v ruke. Ťažko sa proti nej hrá, jej úderová istota je fantastická. Asi dvakrát ju už Alenka zdolala, no v Londýne bola suverénna.
Ako na vás zapôsobili paralympijské hry, na ktorých súťažilo vyše 4000 hendikepovaných športovcov zo 164 krajín?
- Otvárací i záverečný ceremoniál bol naozaj veľkolepý, ako na olympiáde. Všetky športové odvetvia sa tešili obrovskému diváckemu záujmu. Napríklad na stolný tenis prichádzali ľudia aj o hodinu skôr, aby obsadili najlepšie miesta.Kým pred štyrmi rokmi v Pekingu si organizátori pri napĺňaní tribún vypomáhali aj školskou mládežou, v Londýne bol divácky záujem naozaj spontánny. Celkove organizačne to pred štyrmi rokmi v Číne ešte lepšie fungovalo, no aj Londýn zvládol paralympiádu na špičkovej úrovni.
Na záver obráťme trošku list. Ako a kedy vznikla vaša spolupráca s Kánovou?
- Bolo to v roku 1996, keď ma oslovil Alenkin otec František Kán. Sám neviem, ako práve na mňa prišiel. Predtým som však trénoval mladé extraligové družstvo žien Ružomberka. Nevedel som, do čoho idem, no dal som slovo, že to skúsim. A trvá to už šestnásť rokov. Hlavnú zásluhu na tom ale má Alenka. Obrovská bojovníčka a veľmi ctižiadostivá dievčina.
Ďalšou veľkou métou bude Rio de Janeiro 2016?
- To je ešte strašne ďaleko. No určite pomaly začneme myslieť aj na paralympiádu v Brazílii. Vždy ideme postupnými krokmi, od súťaže k súťaži. Vrcholom budúceho roku bude európsky šampionát. A naj-bližšie sú to majstrovstvá Slovenska, ktoré sa uskutočnia 13. a 14. októbra u nás v Ružomberku.
