RUŽOMBEROK. Väznica sa nachádza v centre mesta a jej oficiálny názov je Ústav na výkon trestu odňatia slobody. Poloha ústavu je ale podľa riaditeľa Branislava Matloňa nevýhodná, pretože ho nemajú kam ďalej rozširovať.
„Desaťročia jeho existencie dokazujú, že v slovenskom väzenstve má nezastupiteľné miesto. Štát nemá v súčasnosti financie na budovanie nových väzenských zariadení, preto mu nehrozí zánik, podobne ako to bolo v 50. rokoch,“ vysvetlil.
Justičný komplex podporoval aj Hlinka
História väzenstva v Ružomberku siaha v podstate až do stredoveku. V 13. až 14. storočí súvisí so sídlom likavského panstva na Likavskom hrade. Neskôr panská väznica sídlila v Kaštieli svätej Žofie, zostala tam až do 20. storočia.
Po vzniku Československa boli už podmienky v kláštore nevyhovujúce, priestory boli malé a budova postupne chátrala. V rámci rozvoja slovenských regiónov preto v Ružomberku uvažovali aj o vybudovaní sedrie, čiže krajského súdu. Tieto snahy podporoval hlavne člen mestského zastupiteľstva Andrej Hlinka. Veľký projekt začali napokon v meste realizovať začiatkom 30. rokov 20. storočia. Navrhol ho pražský architekt Bedřich Bendelmayer.
Nový justičný komplex odovzdali do užívania v roku 1932, súčasťou bola aj terajšia budova väznice. Ústav sídlil v meste do roku 1955, potom ho zrušili. Do priestorov umiestnili mladistvých z prešovského ústavu. Sídlil tam, kým nedokončili nové zariadenie v Martine. V roku 1968 vláda rozhodla, že v pôvodných objektoch ústav opäť zriadi. Po sedemnásťročnej prestávke ho v apríli 1972 opäť otvorili. Od roku 1976 až do roku 1990 si v ružomberskom väzení odpykávali trest odsúdení vo všetkých nápravno-výchovných skupinách.
Kapacity slovenských väzníc nestačili
Obdobím najvýraznejších a najnáročnejších zmien v histórii ústavu bolo uplynulé desaťročie. Počty obvinených stále narastali a kapacity slovenských väzníc nestačili. Problém riešili rozsiahlymi stavebnými úpravami i generačnou výmenou personálu. „Bola to nevyhnutnosť, viditeľne sa zmenil pomer obvinených k odsúdeným v strednom stupni stráženia, ktorí začali tvoriť väčšinu našich klientov,“ doplnil riaditeľ ústavu.
V júni 2003 ústav opäť zmenil profil z výkonu trestu na výkon väzby. Trojposchodovú budovu upravili na cely pre viac ako tristo obvinených a päťdesiat odsúdených v tak-zvanej úschove a tridsaťpäť odsúdených na zabezpečenie prevádzky ústavu. Ďalšími zmenami prešiel ústav aj v rokoch 2007 a 2010. „Vznik a vývoj každého živého organizmu je veľmi zložitým procesom. Všetky podstatné zmeny nášho ústavu odrážali historický vývoj, charakter a potreby spoločnosti,“ dodal B. Matloň.
Práca je dôležitým článkom prevýchovy
V súčasnej dobe sa vedeniu ústavu darí zabezpečiť zamestnávanie odsúdených. Na piatich vonkajších a troch vnútorných pracoviskách pracuje viac ako osemdesiat odsúdených. „Práca je jedným z najdôležitejších článkov prevýchovy. Odsúdení sa po absolvovaní výkonu trestu dokážu skôr zaradiť do bežného života. Pestovaním pracovných návykov si vypĺňajú čas a netrávia ho len nečinne zatvorení v celách,“ dodal.
Ústav zabezpečuje odsúdeným aj vzdelávanie, napríklad kuchárske či jazykové kurzy, ale aj prácu s informačnými technológiami. V zariadení pôsobia aj rôzne cirkevné zbory. Okrem cirkevných obradov pomáhajú s etickou výchovou. Pastoráciu robí v ústave rímskokatolícka a evanjelická cirkev, Bratská jednota baptistov, náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi a Československá cirkev husitská. Odsúdení môžu využívať ústavnú knižnicu, ktorá má takmer osemtisíc titulov rôznych žánrov.
