LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Dievčatá sa prezentujú pri prehliadke večerných šiat, v promenáde v plavkách a voľnej disciplíne. Jediným rozdielom je tichšia, no o to srdečnejšia atmosféra bez prehnanej rivality.
Najkrajšie dievča s tichým úsmevom hľadajú tak ako v iných krajinách pri príležitosti Svetového dňa nepočujúcich. Víťazka potom reprezentuje Slovensko na svetovej súťaži Miss nepočujúca. U nás má tradíciu od roku 1991.
Uplynulý týždeň sa v Trenčíne konalo štátne finále a korunku prvej vicemiss získala očarujúca brunetka z Liptovského Mikuláša, dvadsaťdvaročná Michaela Celengová.
Uznanie vnímali pohľadom do publika
Prvý impulz prihlásiť sa do súťaže dostala Miška od tej najpovolanejšej, minuloročnej víťazky súťaže a zároveň spolužiačky. Sympatické dievča to posmelilo, vyplnila prihlášku, poslala fotografie. Zakrátko dostala odpoveď, prihlášku na kasting, kde ju porota vybrala do slovenského finále medzi dvanásť najkrajších. Hoci Miška pôsobí dojmom skromného dievčaťa, verila si a trému pred súťažou nepociťovala.
Pri pohľade na pódium, na ktorom defilovali dievčatá v honosných šatách, predvádzali tanečnú choreografiu, by nezainteresovanému divákovi ani vo sne nenapadlo, že modelky nepočujú potlesk publika, alebo ho vnímajú len ako slabú ozvenu z diaľky.
V prípade nepočujúcich dievčat môže telesný hendikep ženskú krásu a vrodenú jemnosť ešte viac zvýrazniť, svet vnímajú doširoka otvorenými očami a odpovedajú širokým úsmevom.
Medzi dievčatami bola priateľská nálada
„Súťaž sa veľmi nelíši od klasických súťaží krásy. Účinkujúce dievčatá a moderátori medzi sebou komunikujú v posunkovej reči, tlmočníčka to následne prekladá pre počujúcich, ktorí prišli povzbudiť súťažiace,“ opísala Miška.
Súťaže krásy sa väčšinou spájajú s rivalitou dievčat, pretože každá z nich túži po korunke a šerpe s titulom najkrajšia. V Trenčíne to tak nebolo. „Vládla medzi nami príjemná a priateľská atmosféra, dievčatá boli k sebe milé a úprimné,“ priblížila sympatická Mikulášanka.
Najviac si užila tancovanie samby
Pre nepočujúce či nedoslýchavé dievčatá je veľkou výzvou tanečná choreografia sprevádzaná hudbou. Rytmus vnímajú odlišne, kroky sa musia naučiť naspamäť a pomáhať si ich počítaním.
Vo voľnej disciplíne sa rozhodla predviesť latinskoamerický tanec plný života, vášne, no zároveň rýchlych krokov a otočiek. „Cez internet som si vyhľadala profesionálnu tanečnicu z Banskej Bystrice, ku ktorej som chodievala trénovať. Aj keď boli tréningy náročné, sambu som sa naučila celkom dobre a voľnú disciplínu som si napokon užila najviac,“ opísala Miška.
Pomáha jej načúvací prístroj a rodičia
Miška je od narodenia nedoslýchavá, teda nemá úplne poškodený sluch. Detstvo strávila v internátnych školách, odlúčená od rodičov. Od ôsmych rokov do skončenia strednej školy v odbore kozmetička, žila v Bratislave.
S komunikáciou s počujúcimi Miška nemá výraznejší problém, pokiaľ sa s ňou rozprávajú priamo. Pomocou naslúchacieho prístroja im ro-zumie. Ak potrebuje zariadiť niečo vážnejšie, pomáhajú jej rodičia. „Nemám problém ísť sama na úrad alebo niečo vybaviť, bojím sa skôr, že nebudem všetko dobre rozumieť,“ priznala Miška.
Svoj hendikep neskrýva
V domácom prostredí nekomunikuje v posunkovej reči, nikto z rodiny ju totiž neovláda. „Pre nepočujúce dieťa sú počujúci rodičia veľkým prínosom, pretože dokážu mnoho užitočných vecí poradiť a vysvetliť. Nerozprávame sa posunkami a je to pre mňa dôležité, pretože som nútená rozprávať,“ povedala Miška.
Usmievavá dievčina zaujala svojou krásou a úprimnosťou porotu na súťaži Miss nepočujúcich, je preto prirodzené, že púta aj pozornosť v akejkoľvek spoločnosti a točia sa okolo nej nápadníci. Zaujímalo nás, ako reagujú, keď zistia, že je nedoslýchavá.
„Spoznajú to podľa mojej reči, pretože mám trošku iný hlas aj výslovnosť. Uveria, keď im ukážem načúvací prístroj. Za hendikep sa vôbec nehanbím,“ uzavrela.
