ZÁVAŽNÁ PORUBA. Ako dieťa behával po liptovských kopcoch, po stredoškolských rokoch v Liptovskom Mikuláši si otvoril svojimi vedomosťami a zručnosťami cestu do sveta.
Po roku 17. novembri 1989 sa stal prvým ministrom školstva vo vláde národného porozumenia, v roku 1991 veľvyslancom pri UNESCO v Paríži. Ladislav Kováč, rodák zo Závažnej Poruby.
Kandidát na Nobelovu cenu
Mladý Kováč sa totiž upísal biochémii. Najprv bol spolupracovníkom Arnošta Kleinzellera, medzinárodne uznávaného fyziológa a biochemika v Prahe. Potom pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po habilitácii sa stal vedúcim katedry biochémie a vytvoril z nej medzinárodne renomované pracovisko.
Hlásili sa naň na študijné pobyty vedeckí pracovníci nielen z vtedajších socialistických štátov, ale aj z Talianska, Francúzska a USA. Sám pôsobil určitý čas vo Francúzku, Nemecku a Amerike. V roku 1972 bol navrhnutý na Nobelovu cenu za výsledky v biochemickej genetike mitochondrií. V tom čase ho z politických dôvodov vylúčili z radov učiteľov.
Čo prezradil spolužiak
Na svojho spolužiaka si takto zaspomínal mikulášsky lekár Milan Žuffa, kandidát vied:
„Laco bol nenápadný dedinský chlapec, ktorý dochádzal do školy zo Závážnej Poruby peši, niekedy v lete aj na bicykli. V tej dobe totiž bola len jedna pravidelná autobusová linka, a to zo železničnej stanice do Demänovských jaskýň. Sedel som s ním v jednej lavici v sexte až oktáve v strednom rade v druhej lavici od katedry. Ja vpravo, on vľavo.“ S touto spomienkou nesúhlasil Ladislav: „Chce to malú korekciu. S Milanom sme nesedeli spolu v druhej lavici od katedry, ale až v piatej. Prvá bola, tuším, neobsadená, v druhej bol Jožko Hag a Janko Slavkovsky, v tretej Mirko Ksander a Gusto Betko, v štvrtej Martin Marušiak a Janko Haviar.“
Milan Žuffa pokračoval: „Bolo to v rokoch, keď nás už vyučovali marxistickú filozofiu, ale náboženstvo bolo ešte povinný predmet. Laco mal obľúbených len kvalitných profesorov a stále šomral na to, že naša škola len vyučuje a nevychováva. Bol v tej dobe úplne iný ako ja. Navštevoval samovzdelávajúci krúžok vedený naším slovenčinárom Júliusom Lenkom, zaujímala ho beletria, umenie, filozofia a veda. Mojim epicentrom záujmov bol hokej a iné športy. V triede som bol proti nemu lepší len v telocvični. Pri písomných prácach som ho často vyrušoval, lebo on vedel všetko. Pritom v triede nepokazil žiadne beťárstvo.“
Keď Ladislav Kováč vydal knihu Prírodopis komunizmu a ona sa dostala do rúk M. Žuffu, nezaváhal a prihlásil ju do súťaže o najlepšiu knihu Liptova. Suverénne vyhrala.
„Našu oktávu pomenoval richtár diamantovou, lebo sme maturovali v roku 1950,“ pokračoval M. Žuffa. „Z tridsiatich ôsmich spolužiakov nás žije ešte sedemnásť. Od 50-ročnej stretávky však už nič ako trieda neorganizujeme, lebo všetci vedia, že každú poslednú sobotu v júni, sa zídeme na mikulášskom námestí. Vtedy mi úchytkom Laco povie aj obdivuhodné „biopsychologické“ postrehy a ja som mu už dnes primeranejším partnerom na diskusiu ako cez gymnaziálne roky
Dnes som hrdý na to, že vedec svetového formátu, profesor, doktor prírodných vied a kandidát vied Ladislav Kováč bol mojím spolužiakom v gymnáziu.“
Prírodopis komunizmu
Kováčova kniha Prírodopis komunizmu, anatómia jednej utópie, ašpirovala na titul Kniha roka v roku 2007. Po jej vydaní Damas Gruska, matematik, informatik a šéfredaktor vedeckej revue, napísal: „Komunizmus sa významne podieľal na tragike dejín dvadsiateho storočia. Vyrovnať sa s ním a pochopiť korene aj zvrátenosť tohto experimentu je výzvou pre generácie nielen historikov, politológov či sociológov. Ladislav Kováč, prírodovedec a jeden z našich najvýznamnejších „verejných“ intelektuálov, sa výsostne originálne zhostil tejto úlohy.“
Osemdesiatku Ladislav Kováč už oslávil. Aj ona mu dávala možnosť spätne nahliadnuť na koleso života človeka, ktorý zanechával výrazne stopy v dejinách Slovákov a podeliť sa so svojimi úvahami, myšlienkami. Napriek tomu sa rozhodol v tomto roku bilancovať v tichu sám so sebou.
„Necítim sa, vo svojom veku, jednoducho ako osoba vhodná na publicitu. Môj názor vyjadruje list, ktorý som poslal svojmu gymnaziálnemu spolužiakovi Julkovi Slosiarovi,“ napísal L. Kováč.
Oktáva roku Pána 1950
Citujeme z listu: „Žil som svoj život podľa zásad, ktoré do nás vštepovali naši učitelia, aj tí na mikulášskom gymnáziu. Myslím si, že toto môžu o sebe povedať aj ostatní moji spolužiaci a tým, ako sme žili, sme svojim učiteľom vyjadrili svoje uznanie. Vo svojom „štvrtom veku“ – ako si nazval život po osemdesiatke – sme všetci rovnakí, a patrí nám rovnaká úcta za to, že sme sa snažili naplniť svoj život podľa možností, ktoré nám poskytli naše gény, rodina, škola a dobrí ľudia okolo nás. Som presvedčený, že to možno povedať o všetkých nás, ktorí sa hrdíme, že patríme do skupiny Oktávy roku Pána 1950.
To je aj dôvod, prečo osemdesiate výročie svojho narodenia nemienim verejne oslavovať a v dňoch, keď by som si ho mal pripomínať, som rozhodnutý pobudnúť osamote niekde mimo verejného dosahu. V samote spomínať, bilancovať a premýšľať. A pripravovať sa na definitívny odchod. Laco.“
