Miestni ho volajú aj Sagarmáthá. Ďalšími sú Lhoce , Makalu, Čho Oju, Káčaňdžunga, Dhaulágirí, Manaslu či Annapurna. O prvé štyri sa delí s Čínou, piaty je na hranici s Indiou a posledné tri sú len nepálske.
Najvyššie hory sveta do krajiny prilákajú každoročne veľké zástupy turistov. Do Nepálu si chodia splniť sny. Chcú vidieť Himaláje, kláštory, tibetských mníchov, spoznať budhistickú kultúru alebo pokoriť niektorý z majestátnych vrcholov.
Nepálci okrem budhizmu a hinduizmu uctievajú aj turizmus. V krajine je hlavným zdrojom obživy. Miestni sa o turistov starajú, ponúkajú im sprievodcovské, nosičské, ubytovacie alebo stravovacie služby. V chudobnej krajine si tak vďaka min dokážu slušne privyrobiť. Najlepším obdobím pre návštevu Nepálu je jar alebo jeseň. Ustálené počasie je ideálne pre výlety do hôr. V zime je v krajine chlad a v lete sú monzúny, ktoré často sprevádzajú aj erózie či záplavy.
Miestni ponúkali mapy, husličky aj hašiš
Hlavným mestom krajiny je Kathmandu. Leží v kotline s rovnakým názvom a v minulosti na jeho mieste boli tri samostatné mestá Kathmandu, Patan a Braktapur. Prvé dve sa neskôr spojili do súčasného Kathmandu ktoré miestni volajú aj Tri-City. Nie je príliš veľké, no žije v ňom takmer milión obyvateľov. Keďže medzinárodné letisko je jedinou leteckou bránou do krajiny, navštevuje ho množstvo ľudí z celého sveta. Väčšina z nich zamieri do turistickej štvrte Thamel, ktorá je plná hotelov, reštaurácií či antikvariátov so svetovou literatúrou vo všetkých jazykoch. Zaujímavosťou sú športové obchody so zaručene pravým značkovým tovar, dopĺňajú ich krajčíri, ktorí dokážu na počkanie vyšiť logo akejkoľvek svetovej značky na čokoľvek.
Život v ostaných častiach Kathmandu bol odlišný, odohrával sa priamo na ulici a turisti tam boli vzácnosťou. V úzkych neudržiavaných uličkách miestni posedávali po zemi a tiež sa živili predajom čohokoľvek. S bielymi tvárami a veľkými ruksakmi sme im boli ihneď podozriví. Z každej strany nás oslovovali výhodným ponukami. „Nechcete zviezť?“ kričal taxikár. „Nepotrebujete ubytovanie?“ ponúkala izbu pani, ktorá išla oproti. Čo tak mapu, tigriu masť, starodávne husličky, hašiš alebo píšťalku? Každý turista znamenal pre podnikavých Nepálcov jedinečnú šancu na uzavretie výhodného obchodu.
Ponuky sme trpezlivo odmietali, naším cieľom neboli nákupy. Zaujímal nás Langtang, národný park severne od Kathmandu, ktorý leží na hranici s Tibetom. Východiskom pre náš trek bola dedinka Syabrubesy. Vzdušnou čiarou je od hlavného mesta vzdialená asi štyridsať kilometrov. Cesta autobusom sa kľukatila niekoľkými sedlami, bola vysekaná v strmých zrázoch nad riekou. Preto v skutočnosti mala asi stodvadsať kilometrov. Po monzúnoch ju v krkolomnom teréne niekoľkokrát prerušila erózia. Pre nás to znamenalo deväťhodinovú cestu indickým autobusom značka Tata. Predtým sme si v akejsi drevenej latríne museli kúpiť lístok smrti. Tak sme ho nazvali, keď sme šťastne dorazili do cieľa.
Putovali sme hustým konopným porastom
Stroj, vyzdobený niekoľkými svätými soškami a pletenými doplnkami, bol preplnený miestnymi. Nechýbali domáce zvieratá a v uličke či na schodíkoch vo dverách rôzny spotrebný tovar, koberce, strešná krytina, hliníkové nádoby aj vrecia s krmivom. Dostali sme na výber miesto na sedenie. Prvou možnosťou bola šikovne upevnená doska medzi vodičom a sedadlom spolujazdca. Druhou miesto na streche medzi batožinou a sliepkami s prekrásnym výhľadom na krajinu. Tú sme pre exponovaný terén ihneď zamietli. Sprievodca, pokladník a manažér dopravy v jednom rozdal cestujúcim so slabším žalúdkom igelitové vrecká a potom zavelil šoférovi, že už môžeme vyraziť.
Po celodennom trmácaní sa v autobuse v rytme nepálskej pop music a kolísaní sa nad priepasťami sme dorazili do ospalej dedinky. Syabrubesy, jeden z východiskových bodov na treky do národného parku Langtang, sa s príchodom autobusovej linky z hlavného mesta zobudil, bol jediným spestrením každodenného života dedinčanov.
Treky v Langtangu nie sú turistami také vyhľadávané a známe ako anapurnský okruh či základný tábor pod Everestom alebo Anapurnou. No napriek tomu sme o turistov na chodníkoch vôbec nemali núdzu. Aj keď v Langtangu nie sú vrcholy známych mien, svojou výškou oproti tým v okolí Annapurny či Everestu nezaostávajú. Sú od nich sú len o tisíc metrov nižšie.
Ráno sme sa vydali na trek. Putovali sme hustým konopným porastom popri búrlivej horskej rieke Langtang Khola. Míňali sme lodže - akési obdoby horských chát - a malé himalájske dedinky. Okrem turistov celého sveta nám robili spoločnosť aj miestni šerpovia. Niesli veľké koše plné rôzneho tovaru. Boli to skutoční ľudia z hôr. Putovali často len v šlapkách do neuveriteľných nadmorských výšok. Keď vyniesli dvadsať kíl, zarobili si približne dvesto rupií, čo sú asi dve eurá. Šerpovia dokázali vyniesť čokoľvek. Batohy turistom, vybavenie pre expedície, postele do horských chát, televízor, rôzne kuchynské vybavenie, ale aj trámy na stavbu domov.
Šerpovia sú vďaka horolezcom bohatí
Šerpovia sa postupne vďaka nosičstvu a horolezectvu stali najbohatším národom v Nepále. Pôvodné miesta nosičov a pomocníkov expedíciám uvoľnili pre iné nepálske národy, a vznikla tak skupina šerpov s malým s.
Jednu noc sme v rodine šerpu strávili v osade Langtang aj my. Volal sa Karma Tamag a s niekoľkými expedíciami vystúpil na okolité himalájske kopce. Povedal, že naposledy pred niekoľkými rokmi sprevádzal francúzsku expedíciou na sedemtisícovku Langtang Lirung. To, či bol potomkom pôvodných Šerpov z oblasti Kumbu, sme sa nedozvedeli. Namiesto toho nám ale prezradil, že meno Langtang v preklade znamená jačie pastviny a pre pôvodných obyvateľov je pasenie stále jediným zdrojom obživy. Plaché zviera žije iba vo výškach okolo štyritisíc metrov a živí sa skromným rastlinstvom. Pre ľudí z hôr je životne dôležité. Jak im dáva mlieko, mäso ale i kožušinu. To však nie je všetko. Keďže vo vysokých nadmorských výškach je problém s drevom, ľudia sa naučili využívať aj jačí trus. Denne ho ženy zbierajú po okolí, potom miešajú so slamou z obilnín a za pomoci vody vyrábajú akési placky. Tie sušia na kameňoch či stenách domov. Potom ich používajú na kúrenie a varenie.
Po niekoľkých dňoch šliapania sme sa dostali do údolia vo výške takmer štyritisíc metrov nad morom do budhistického kláštora v dedinke Kyanijn Gompa. Ľudia tu už skôr pripomínali Tibeťanov ako Nepálcov. Konečne sme sa dočkali prekrásnych výhľadov na zasnežené vrcholky Himalájí. Dlho očakávaný sen amatérskych turistov sa splnil. Čaro dedinky zaklinenej v horách spočívali v tom, že všetko tu bolo na dosah. Aj priemerný turista sa za niekoľko hodín hravo dostal na okolité päťtisícovky s výhľadom až do Tibetu. My sme sa vybrali preskúmať okolité ľadovce a opustené pastierske osady vo výške asi päťtisíc metrov. Okrem jakov sa neďaleko miniatúrnych kamenných domov voľne pásli aj kone. Ľadovce, ktoré boli doslova na dosah ruky, na ostrom poludňajšom slnku nebezpečne praskali.
Nebeský pohreb nedoprajú každému
V kláštore sme stretli troch veselých tibetských mníchov. Po večeroch rozprávali o pomeroch v Tibete, o miestnych budhistickým komunitách a o svojom pláne prejsť cez zasnežené sedlo do kláštora v národnom parku Helambu. Trek nazvali nebeský pohreb, vraj preto, že dvaja z nich s vysokohorskými túrami nemali žiadne skúsenosti. Povedali, že ich unavených v sedle zožerie divoká zver. Keď sme sa ich opýtali, čo je vlastne nebeský pohreb, vysvetlili nám, že ide o tibetský spôsob pochovávania. Pred stáročiami ho zaviedli z jednoduchého dôvodu, miest na ukladanie nebožtíkov do zeme, ktorá je väčšinu roka zamrznutá nie je veľa. Rovnaký problém majú aj s drevom na kremáciu. Telo nebožtíka vynesú na odľahlý kopec, kde si s ním poradia dravé vtáky. Nebeský pohreb vraj nie je dopriaty každému. Samovrahovom či kriminálnikom ho odoprú. S ich telami si dajú námahu. Znesú ich do nižších polôh a tam potupne pochovajú do zeme a nechajú napospas červom. Tí ostatní, ktorí žili čestne, odchádzajú z tohto sveta cez žalúdky vtákov - supov - k nebesám. Sympatickí, usmievaví mnísi dodali, že oni budú hrdinovia, pretože sa do odľahlých hôr odnesú po vlastných nohách.
K mníchom sme sa nepridali, na zasnežené sedlo sme si bez zimného vybavenia netrúfli. Cestu späť do hlavného mesta sme preto museli absolvovať tou istou trasou. Nepálske putovanie sme ukončili v Kathmandu. No ešte predtým, než sme odleteli, sme nezabudli na komerčnú stránku mesta ako Durbar square, Swaiambu, Boudhu či Braktapur. Život Kathmancov sme spoznávali aj na miestach, kde noha turistu bežne nezablúdi.
Ako ďalej
Himaláje pozná celý svet a vďaka turizmu poskytujú Nepálcom slušné živobytie. Na druhej strane environmentálne problémy, ktoré s veľkým počtom návštevníkom narástli, Nepálci príliš neriešia. V odľahlejších oblastiach je veľká chudoba a negramotnosť miestnych ľudí sa pohybuje niekde pri päťdesiatich percentách. Až polovica obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Nedostatok elektrickej energie a zanedbaná energetická sústava spôsobujú každodenné výpadky prúdu a komplikujú rozvoj priemyslu. Nepál je najväčším príjemcov pomoci v podobe grantov a pôžičiek na obyvateľa na svete. Peniaze sa ale často nedostanú tam, kde to krajina najviac potrebuje. Veľkým problémom je aj korupcia a rodinkárstvo. Napriek zložitej situácii sami Nepálci dychtia po zmenách, najdôležitejšie je, aby sa krajina vybrala správnym smerom.
