LIPTOV. Skutočnú dedinskú zabíjačku už mnohí poznajú len z rozprávania. No tí, ktorí si ju pamätajú, vedia, že sa v ten deň sa zišla celá rodina, ale aj priatelia. Prišli, aby pri práci pomáhali a hlavne aby utužili vzájomné vzťahy. Všetci sa dobre bavili, porozprávali, čo-to vypili, až pokým to niektorí s alkoholom neprehnali.
V minulosti sa zabíjačkové obdobie začínalo 21. decembra, podľa starého cirkevného kalendára na Tomáša, pretože sa mu pripisoval magický význam. Gazdovia verili, že keď v tento deň zabijú prasiatko, mäso dlho vydrží. Nazývala sa aj zakáľačka, bravčovina, svinský kar alebo karmina.
Začínali vždy skoro ráno
Prvá fáza zabíjačiek prebiehala pred vianočnými sviatkami, druhá fáza v období fašiangov. V zime sa zabíjačky robili preto že chladničky ešte neexistovali a ľudia mali aj menej práce. Zabíjačkové výrobky tvorili aj súčasť sviatočných stolov a boli chutným pohostením na fašiangoch či svadbách. Príprava sa začínala už niekoľko dní dopredu. Nešlo len o samotné ingrediencie, ale aj náradie, ako trojnožka, koryto či nože. Už deň pred zabíjačkou museli ženy pripraviť a očistiť cesnak, cibuľu, majorán, nakrájať pečivo do krvavničiek.
Ich úlohou počas zabíjačky bolo aj nepríjemné čistenie čriev. Začínalo sa vždy skoro ráno s brieždením, aby sa počas dňa stihli výrobky spracovať.
Z prasiatka zúžitkovali každú časť. Mäso, slaninu aj masť museli uskladniť tak, aby vydržalo celý rok. Mäsa konzervovali soľou alebo dymom, čiže údili. Nasolené sadlo z čriev dávali do žrádla chorým zvieratám, vraj ako liek. Hodilo sa aj na obklady, nielen pre ľudí, ale aj pre dobytok. Slaninu údili v komíne. Keď však ešte existovali čierne kuchyne, zavesili ju na povalu na krokvy. Dym, ktorý vychádzal z kuchyne cez dymový otvor, slaninu pekne vyúdil a zakonzervoval.
Čerstvá žihľava chránila pred hmyzom
Nasolené mäso skladovali v čistej gelete, drevenej nádobe, spevnenej kovovými obručami. Ukladali ho tak, aby medzi jednotlivými kusmi nevznikla vzduchová medzera, aby sa mäso neznehodnotilo. Prázdny priestor vypĺňali menšími kúskami a dobre ich utláčali tĺčikom. Ako ochrana pred hmyzom slúžila čerstvá žihľava. Ukladali ju vždy na vrch nádoby a potom ju zavreli. Takto uskladnené mäso vydržalo na tmavom chladnom mieste až od skorej jari.
Neočistenú prasaciu kožu pribili na vráta stodoly, aby sa usušila. Podľa toho, ako potrebovali, ju potom odrezávali. Keď ju očistili a holili britvou, hodila sa napríklad na krpce. Z odrezkov, ktoré zostali po vykrojení, sa v chudobných regiónoch varila aj huspenina. Takto ju postupne celú spotrebovali.
Názvy zabíjačkových špecialít sa menia v závislosti od regiónu. Napríklad jaternice môžu byť aj hurky alebo jelítka, zabíjačková kaša z krvi, krúpkov a zmesi vysmaženého sadla s cibuľou sa volá žobrácka alebo cigánska kaša. Ovarová polievka je aj obarovica či rajcupa, varený lalok podhrdlina alebo potarlina. Huspenina sa označovala aj ako studenina, studeno, kočoňa.
S gazdovstvom hodovali aj susedia
Prasa často zabíjal sám hospodár alebo, ak si na odbornú prácu netrúfol, zveril ju mäsiarovi. V minulosti prasiatko podrezávali, strieľanie bolo záležitosťou 50. až 60. rokov dvadsiateho storočia. Za najväčšiu delikatesu a poctu hneď po zabití považoval majster mäsiar smažený mozoček.
Zabíjačkové produkty sa rýchlo kazili, preto s gazdovstvom hodovali aj susedia a známi. Gazda im posielal jaternice, mäso, tlačenku či iné zabíjačkové špeciality. Viac ľudí ich tak spotrebovalo za kratší čas, pretože nič sa nemohlo vyhodiť. Keďže sa zabíjačky robil skoro v každom dome, tak sa z čerstvého mäsa či jaterníc striedavo tešila celá dedina.
V minulosti gazdovia prasa zabíjali hlavne preto, aby rodine na zimu zabezpečili dostatočné zásoby potravy. Z prasaťa sa snažili uskladniť čo najväčšiu časť.
Tlačenky a klobásy nerobili, iba zabíjačkovú kašu. Pestrosť produktov je novodobejšou záležitosťou. Prasiatko sa snažili vykŕmiť tak, aby malo veľa tuku, ktorý rodina potom používala na prípravu jedál.
V súčasnosti tradičné zabíjačky takmer vymizli, prežívajú predovšetkým len na dedinách. Robia sa skôr zo spoločenských či komerčných dôvodov. Stále menej ľudí je ochotných starať sa o prasa desať mesiacov a trikrát do dňa ho kŕmiť a opatrovať. Navyše, už samotný chov je poriadne nákladný. Chovatelia si skôr kúpia prasa už len na niekoľkomesačné dochovanie. Zabezpečia si tak kvalitnejšie mäso keďže vedia, čím sa ho chovali, a ako ho spracovali.
