Milan Mikláš pracoval roky ako lesník, horám zostal verný celý život . Keď prišla vhodná chvíľa, napísal knihu 100 rokov v horách.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Autor je rodák z Vlkolínca a knižku venoval horám a lesníctvu ako vyznanie lesu, lesníkom, ale najmä na pamiatku najbližších.
Predovšetkým však svojmu otcovi horárovi, ktorý v najlepších rokoch odišiel z tohto sveta.
„Zastrelil ho pytliak, keď sme boli spolu na prechádzke. Držal ma za ruku a vtipkoval s okoloidúcimi, keď zrazu dostal guľku priamo do srdca. Stihol už iba povedať, Bože už je po mne,“ zaspomínal na smutný zážitok z detstva M. Mikláš.
Písať začal v pravej chvíli
Knihu autor pripravoval už dávnejšie. „Dlho som zbieral podklady, zisťoval som fakty a skutočnosti. Keď prišla pravá chvíľa prehovoriť, pustil som sa do písania,“ povedal autor.
Kniha v historických súvislostiach približuje život lesníkov v minulosti.
„To, ako žili a pracovali naši rodičia či starí rodičia. Tvrdou prácou vytvorili hodnoty, za ktoré sa dnešná generácia nemusí hanbiť. Keďže patrím k lesníckemu rodu, veľa si ešte pamätám, no mnohé som si musel aj doštudovať. Najťažšie sa mi pripravovali tie časti, kde som písal o tom, čo som nezažil na vlastnej koži,“ vysvetlil M. Mikláš.
Obsahom knihy je rodinná sága horárskeho rodu, ktorý pôsobil v dvadsiatom storočí na severe Slovenska.
„Mená a priezviská lesníkov v knihe patria lesníckym rodom, no nesúvisia s dejom a situáciami. Lesníci, horári, hájnici - v každom kraji ich volali inak. Vždy to však boli tí istí ľudia. Starali sa o les a o všetko, čo s touto prácou súviselo,“ dodal bývalý lesník a autor knihy.
Pridal aj pútavé príbehy
V knihe opísal aj ďalšie lesnícke rody, pridal príbehy, aby bolo čítanie pútavejšie. Všetko poprepájal s historickými udalosťami, ktoré v uplynulom storočí ovplyvňovali spoločnosť, lesníkov nevynímajúc.
Najprv to bol rok 1918, keď vznikla prvá ČSR. Potom po roku 1938, keď vznikol Slovenský štát. Ale aj búrlivé roky 1948, 1968, a 1989.
Lesníci sa na dedine odlišovali od jej obyvateľov. Nosili zelenú uniformu, boli nositeľmi pokroku a kultúry v slovenskej dedine.
Spolu s farárom a učiteľom mal lesník medzi dedinčanmi dôležité postavenie, ľudia sa na neho obracali v dobrom i zlom, žiadali o pomoc. Lesníci boli aj dôležitými zamestnávateľmi a pravidelne vyplácali zarobené peniaze lesným robotníkom.
O les sa starali vzdelaní ľudia
Tereziánsky lesný poriadok platí od roku 1769. Už vtedy upravoval ochranu lesa a lesných porastov.
„Vďaka tomu sme po predchádzajúcich generáciách zdedili lesy v takom stave a kvalite, že nám ich závideli aj vyspelé európske lesnícke krajiny. Veď sa o ne vždy starali vzdelaní ľudia, ktorí študovali na lesníckych školách v Liptovskom Hrádku, v Banskej Štiavnici, v Prešove či na Vysokej škole lesníckej vo Zvolene,“ konštatoval M. Mikláš.
Horár podľa slov Milana Mikláša nechcel v minulosti sklamať vrchnosť. Nepotreboval načierno predávať drevo, podvádzať. Mal predsa sociálne istoty aj postavenie.
„Dnes je to, žiaľ, úplne inak. Istotu nemá žiadnu. Nepochybujem o pracovitosti dnešných lesníkov. Sú však spútaní organizáciami a riadením šéfov prepojených na rôzne finančné skupiny. Naše lesy nikdy nepotrebovali pomoc človeka. Až doteraz. Teraz ju už potrebujú. Verím, že väčšina lesníkov sa zhostí tejto úlohy,“ uzavrel autor knihy.
Autor vydal niekoľko kníh aj v minulosti: Premeny Oravy, Zrodenie nového chleba, Roháče ako ich nepoznáme a Stretnúť človeka na horách. Poslednou je kniha 100 rokov v horách, ktorá je obohatená o perokresby, množstvo súčasných i historických fotografií a pri každej je citát.
