RUŽOMBEROK. „Belasí“ majú šesťbodový náskok, no od druhého do siedmeho miesta vládne obrovská vyrovnanosť. Siedmy Ružomberok stráca jeden bod na tretiu Senicu a dva body na druhé Zlaté Moravce.
Po jesennej časti sme hovorili s kapitánom mužstva spod Čebraťa a v súčasnosti jeho najväčšou oporou Tomášom Ďubekom, ktorý 21. januára 2013 dovŕši 26 rokov.
Aký je váš pohľad na doterajšie corgoňligové vysvedčenie?
- Myslím si, že po tom všetkom, čo sa v lete v tomto klube udialo, môžeme byť s jeseňou spokojní. Navyše, siedma priečka je trochu skresľujúca, keďže máme rovnaký počet bodov ako dva tímy pred nami.
Po poslednom stretnutí so Slovanom (2:2), ste vyhlásili, že víťazstvo nad bratislavským tímom by bolo čerešničkou na torte za veľmi slušným jesenným dielom. Tým by sa Ružomberok v tabuľke posunul až na druhú pozíciu. Pred jarou by potom mohli nastať väčšie tlaky a spresnenie cieľov, azda až na pohárové.
- Áno, bola by to chutná čerešnička. Kto by nechcel vyhrať nad Slovanom? A priebežné 2. miesto by bolo parádnym bonbónikom pre celý klub. Či by prišli dáke tlaky, nad tým sa teraz nechcem zamýšľať a ani netvrdím, že teraz nebudú. Je prirodzené, že každý majiteľ či podnikateľ túži dosiahnuť čo najviac.
Aj mňa teší, keď je mužstvo v tabuľke hore a nehrá o záchranu. Nazbierali sme 28 bodov a mohlo ich byť aj tridsať. Tie body nám len tak nespadli z neba. Prečo sa teda nepokúsiť v jarnej časti ísť ešte vyššie? No bez prehnaných emócií, ale v pokoji a s pokorou.
Mladému, pomerne neskúsenému tímu, určite výrazne pomohol vydarený štart do súťaže. V úvodných troch kolách Ružomberok „vykopal“ sedem bodov.
- Nielen začiatok, ale aj úsek do prvej reprezentačnej prestávky mužstvu vyšiel veľmi dobre, až nad očakávanie. Boli sme aj druhí. Možno nás v tom čase mnohí podcenili, mančaft tiež ťažil z mladých ešte „neokukaných“ hráčov.
Avšak po hodoch nastalo bolenie brucha, sedem kôl bez výhry, či značný gólový pôst. Ružomberok sa začal v tabuľke prepadávať. Nemali ste obavy, či tento zostup zastavíte?
- Škoda prvej reprezentačnej pauzy, tá nás pribrzdila. Verím, že keby ligový kolotoč nezastal, tak my pokračujeme vo svojom „laufe“ a v dovtedajších výkonoch.
Netajím, etapa bez radosti z víťazstva a mediálneho boomu z toho, koľko minút Ružomberok nedal gól, bola deprimujúca. Stále sme si ale v kabíne vraveli, že nie je možné, aby sme sa do predchádzajúcej pohody nevrátili. Potom prišla druhá reprezentačná prestávka a tá mužstvo zase nakopla. Nuž a záver bol, dovolím si povedať, výborný.
Jeseň priniesla aj jeden veľký výbuch mužstva v 11. kole v podobe domácej prehry 0:4 s Myjavou. Keby tie body neboli „odleteli“...
- Tento zápas je pre mňa najväčším čiernym bodom jesene. Do 60. min sme Myjavu „mleli“, no bez gólového vyjadrenia. Možno potom to chcelo sa trošku stiahnuť a skúsiť súpera zlomiť brejkmi. To sa nestalo, čo trochu beriem i na seba. Napokon nám hostia dali príučku z efektivity.
Čo si myslí šéf šatne, kam môže Ružomberok mieriť na jar?
- Na vrchných pozíciách je to strašne vyrovnané a zároveň všetko otvorené. Odohrali sme niekoľko skvelých zápasov. Oba so Žilinou, u majstra sa nám podarilo remizovať a doma ho po vyše šiestich rokoch zdolať.
Aj so Slovanom to boli veľké súboje. Čiže máme na čom stavať a veriť si. Cez zimu sa musíme dobre pripraviť a potom uvidíme, ako sa všetko bude vyvíjať. Už veľa prezradia prvé dve kolá. Pôjdeme do Senice a potom privítame Trenčín.
Vy osobne ste v Ružomberku spokojný?
- Momentálne áno a nad ničím iným ani nerozmýšľam. Ako mužstvo máme za sebou veľmi dobrú jeseň. Moja forma bola omnoho lepšia ako napríklad rok dozadu. Samozrejme, to je vnútorný pocit, nie všetci musia s ním súhlasiť.
Lenže veľa nechýbalo a Ďubek už ružomberský dres neobliekol. Ešte v deň, keď mužstvo začínalo prípravu na novú sezónu, ste boli na odpis.
- Áno, bolo to tak.
Už ste si aj hľadali nové angažmán?
- Nie. V lete som mal ešte platný kontrakt na dva roky. Museli by prísť nejaké rokovania. No som rád, že som zostal a maximálne sa snažím chlapcom pomôcť. Navyše ružomberský klub v súčasnosti funguje až elegantne. Mám na mysli jeho vedenie, „kabínu“ a v neposlednom rade aj senzačný fanklub.
Kam by ste ešte chceli posunúť vašu hráčsku kariéru?
- Azda každý futbalista na Slovensku túži raz sa dostať do zahraničia. Ja v tomto smere nie som výnimka.
Povedzme si otvorene, kto by nechcel si ísť zahrať napríklad do Čiech, Poľska alebo Rakúska? Opäť opakujem, o budúcnosti každého hráča sa rozhoduje na ihrisku.
Rozmýšľate sem – tam aj nad tým, či nepríde nejaká pozvánka od reprezentačnej trénerskej dvojice Griga – Hipp?
- Pravidelne sledujem slovenskú reprezentáciu, fandím jej a v „nároďáku“ mám aj veľa kamarátov. Či sa niekedy ocitnem medzi nimi závisí v prvom rade od mojej prezentácie na ligovom trávniku.
Ako ste si sadli s trénerom Ladislavom Šimčom?
- Tu nie je žiadny problém. Denne aj viackrát navzájom komunikujeme. Proti jeho asistentovi Antonovi Šoltisovi som aj hrával.
Ako kapitán si tykáte s trénermi?
- S asistentom áno, no s hlavným nie. To by som ani nechcel.
Na záver ešte prejdime ku Konžanovi Calvinovi Mukendimu Mulumbovi, ktorý v jeseni bol jediným novým mužom v kádri. Ako sa vám pozdáva, ako sa chalani s africkým futbalistom dorozumejú?
- Komunikácia bola a ešte aj je problémom. V závere súťaže už Calvin pochytil nejaké slovenské slovíčka. Už chápe, keď na neho zakričím – centrujem, bež doprava, doľava alebo stoj.
No na začiatku to bolo oveľa horšie. Zlepšená komunikácia asi zdvihla aj jeho výkony. Klobúk dole, dal najviac – šesť gólov. Som zvedavý, ako sa zatvári, keď na Slovensko zavítajú pätnásť, dvadsaťstupňové mrazy. Asi ho čaká veľký zážitok.
