ZÁVAŽNÁ PORUBA. Päťdesiat spoločných rokov jubilujúci manželia Štrkolcovci zhodnotili: „Pre manželstvo je najdôležitejšia tolerancia a vzájomné pochopenie záľub toho druhého."
„My sme sa už poznali ako deti. Veď sme vedno vyrastali. Bývali blízko seba. Ja v škole, Vladko oproti v Štrkolcovie dome,“ prezradila Ľudmila Štrkolcová.
Keď vyrástli, cesty ich života sa rozišli. Mládenec nastúpil do vojenskej školy a ako profesionálny vojak začal slúžiť v Trenčíne. Dievča zas študovalo na pedagogickej škole v tomto meste. Tam začala po maturite učiť a tancovať v súbore Družba.
Že žijú vedľa seba na jednom mieste a to niekoľko rokov, ani len netušili. Až raz. Vďaka lyžiam a folklóru sa našli. Bola to náhoda či osud?
Nebolo to dobrodružstvo, ale šťastné stretnutie
„Keď som mal namontovať viazanie riaditeľke pionierskeho domu, hľadal som v dielni potrebné náradie. Zaregistroval som slová technika: Už si opravil Ľudke Vaškovej to malé rádio? Povedal som si: meno mi je známe, ale čo by tu robila? A tak som sa nesmelo opýtal. Kto je to tá Ľudka Vašková? Odpoveď znela presne i nepresne: Též Hornáčka, ako ty. Čas išiel a mne táto príhoda nedala spávať. Začal som pátrať po dievčine s týmto menom. Až nás jedného pekného dňa zoznámila riaditeľka tohto zariadenia. Vraj, Vlado, to je naša Ľudka, čo tancuje v našom súbore. No a potom to už išlo ako po masle. Vojenské plesy v Dome armády, spoločné vychádzky do okolia, kino, nácviky a vystúpenia tanečného súboru. Nebolo to lákavé dobrodružstvo, ale šťastné stretnutie,“ zaspomínal Vladimír Štrkolec.
Družice tanečnice, družbovia futbalisti
Rozuzlením zápletky bol sobáš na vtedajšom Miestnom národnom výbore v Závažnej Porube. Sobášil predseda Michal Kováč a svadobná hostina sa konala v starom Štrkolcovie dome.
„Prednú izbu sme vypratali. Otec narobili lavíc, veď boli tesár a osemdesiat ľudí sa zmestilo do jedného malého domu. Vyhrávala porubská kapela a na harmonike zahral krstný Volároví,“ pripomenul V. Štrkolec. Družice boli tanečnice z Trenčína, družbovia porubskí futbalisti.
Po svadbe bývali u rodičov. Keď sa o rok narodila Janka, rodina sa presťahovala do bytovky pri stanici v Liptovskom Mikuláši.
Vladimír pôsobil ako odborný učiteľ na strednej vojenskej škole, Ľudmila ako učiteľka.
Ľudmila Štrkolcová sa venovala folklóru
„Za roky pôsobenia v Trenčíne som poznala tamojší folklór a založila detský folklórny súbor Radosť. V Liptove som začala skúmať, poznávať a venovať sa folklóru kraja pod Tatrami. V Okoličnom som založila detský folklórny súbor Poludnica, v ktorom účinkovalo nemálo chlapcov a dievčat z Poruby.
V repertoári sme mali všetko možné: Od Šumavy k Tatrám až po kazačok. Súbor sprevádzal na harmonike Janko Vadovický. Vtedy som pochopila hodnoty ľudového umenia Liptova. Uvedomila som si, že svojmu sa treba venovať. Veď len cudzie chválime, svoje nepoznáme, ani nevieme čo máme,“ povedala Ľ. Štrkolcová.
V roku 1968 založila na novom pôsobisku detský folklórny súbor Ďumbier. Bolo to šťastné rozhodnutie. Na budúci rok súbor oslávi štyridsaťpäť rokov.
„Ideálny počet členov pre takýto súbor je okolo stovky. Potrebná je prípravka, dobrá muzika a veľa obety. Za tie roky v ňom boli stovky tanečníkov, spevákov muzikantov. Ťažké je však, keď sa nádejný tanečník vycvičí a odíde. Mnohí moji zverenci pokračovali na konzervatóriu alebo na Vysokej škole múzických umení, uplatnili sa v Lúčnici, SĽUKu, Techniku, Gymniku aj iných špičkových slovenských folklórnych súboroch.
Teraz máme Váh, v ktorom sa zberá úroda vypestovaná v detskom súbore. Mnohí z mojich odchovancov už pôsobia ako choreografi, venujú sa organizačnej práci, folklór im prirástol k srdcu,“ dodala.
Vladimírovi Štrkolcovi učarovali lyže
„Tak, ako je srdcovou záležitosťou mojej manželky folklór, mojou sú šport a lyže. Rád si spomínam na moje futbalové začiatky. Nebohý Janko Baráni, môj vrstovník, mi dokázal pred vrátami humna hodiny strieľať loptu, ktorú som chytal a chytal. Bol to vlastne tréning strelca a brankára. V zápasoch sa potom nestalo, aby Janko netrafil a mne sa nepodarilo chytiť loptu. Rovných desať rokov som stál v bránke porubského reprezentačného mužstva,“ povedal V. Štrkolec.
Aj keď prestal s futbalom, neraz v nedeľu zastavil autobus pred bytovkou, kde bývali Štrkolcovci a futbalisti brankára oslovili: „Vlado, poď, nemá kto chytať.“
Z rozprávania sa dozvedáme mená spoluhráčov: Ivan Jambrich, Jožko Iľanovský (Grajchman), Miloš Bátik, Tóno Kováč, Vlado Šarafín (Šarko), Ľudo Míša, Milo Hladký, Milo Staroň, Milo Šarafín (Slamka), Miloš Mikuláš (Beškin), Jaro Mudoň, Julo a Paľo Šarafínovci, Marián Lipták, Fero Pavelica, Ľudo Bróska (Pele), Paľo Mejcher, Paľo Jurečka (Šovec) a mnoho, mnoho ďalších.
V. Štrkolec dodal: „No mojím športom číslo jedna boli lyže. V Porube bolo treba šliapať, na Chopku už bola lanovka, no najlepšie sa dalo zalyžovať v Tatrách. Zo Skalnatého Plesa do Lomnice. Zjazdovka dlhá päť kilometrov, trať upravená, podmienky ideálne. To ma bavilo.“
Keď zanechal aktívnu pretekársku činnosť, pôsobil ako tréner, rozhodca, funkcionár, riaditeľ pretekov. Veď Závažná Poruba v tej dobe patrila v žiackych kategóriách k špičke zjazdového lyžovania. Na Opalisku sa konali preteky najvyššej triedy na úrovni Slovenska, ba aj Československa.
Potomkovia sa tiež venujú tancu a lyžovaniu
Manželia Štrkolcovci vychovali tri deti. Od rodičov dostali všetko, čo potrebovali. Všetci traja získali vysokoškolské diplomy. Všetci sú promovaní inžinieri: Janka stavbárka, Vladko strojár a Juraj elektrotechnik.
Tešia sa zo siedmich vnúčat: Kristínky, Maťka, Miška, Zlatky, Haničky, Ondrejka a Lucky.
Že jablko nepadlo ďaleko od stromu, niet pochýb. Lyžovanie a folklór ide v rodine Štrkolcovie z generácie na generáciu. Lyžujú nielen rekreačne, ale i pretekársky. A tanec patrí k ich životu, zo Štrkolcovie potomkov vyrastajú schopní muzikanti a speváci.
Aj keď hra menom život im postavila do cesty nejednu prekážku, choroby, nemalé starosti, nažívajú si v pohode a pri dobrej mysli. S nástrahami života sa dokázali vysporiadať len preto, že stáli pri sebe a boli si vzájomnou oporou.
Šťastný zlatý pár sa zhodol v tom, že popri tolerancii a vzájomnom pochopení je dôležitá aj láska. Bez nej to jednoducho nejde. Nie náhodou sa hovorí: Za peniaze aj v Pešti dom, ale lásku nekúpiš.
