KRÁĽOVA LEHOTA. Vo svojej dobe mala úzkokoľajná Považská lesná železnica veľký hospodársky a technický význam. Bola spoľahlivá pri zvoze dreva aj pri preprave lesných robotníkov do zamestnania.
Počas svojej päťdesiatšesťročnejročnej prevádzky výrazne ovplyvnila aj život obyvateľov obcí a osád v nízkotatranských dolinách. Pre Liptovskú Tepličku a doliny Čierneho Váhu bola takmer pol storočia jediným dopravným prostriedkom, ktorý ich spájal s okolitým svetom.
Turistom a výletníkom priblížila tie najtajnejšie zákutia krásnej prírody Liptova. Bola príkladom citlivého začlenenia železničnej trate do krajiny bez porušenia jej charakteru a časom akoby s prírodou zrástla.
Dĺžka tratí mala viac ako sto kilometrov
Prevádzka na Považskej lesnej železnici sa začala 3. novembra 1916 v úseku Liptovský Hrádok – osada Čierny Váh. Do roku 1921 postavili hlavnú trať po Liptovskú Tepličku a odbočky do Svarínskej doliny a Nižného Chmelienca.
Výstavba lesnej železnice bola ukončená v roku 1940. Vtedy viedli odbočky trate do dolín Benkovo, Ipoltica, Dikula, Vyšný Chmelienec, Malužiná, Svidovo, Staníkovo a Zátureň.
Z tejto veľkej rozlohy lesov zvážala lesná železnica všetko vyťažené drevo na píly v Liptovskom Hrádku a v Kráľovej Lehote. Z vápenky vo Svarínskej doline vozila vápno a z kameňolomu vo Svidove pri Malužinej štrk. Celková dĺžka tratí lesnej železnice dosiahla 107 kilometrov.
Slúžila na prepravu dreva, ale aj cestujúcich
Aj keď hlavným poslaním lesnej železnice bola preprava dreva, už do začiatku na nej prepravovali aj cestujúcich.
Prvý cestovný poriadok pre vlak, ktorý chodil denne z Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky, zaviedli v roku 1921. Milovníci prírody si mohli objednať výletné vlaky. Úzkokoľajka viezla 12. júla 1936 z Liptovského Hrádku do Malužinskej doliny a potom do Nižného Chmelienca na výlet 300 včelárov.
Počas vianočných a novoročných sviatkov na prelome rokov 1936 a 1937 bola zavedená osobná doprava z Liptovského Hrádku na Hodrušu v Malužinej doline, odtiaľ išli turisti na chatu pod Veľkým bokom na saniach alebo peši.
Lesnou železnicou sa 28. júla 1940 hore Ipoltickou dolinou vyviezlo 136 účastníkov evanjelickej mládeže liptovského seniorátu. Tí potom vystúpili na Veľký bok, kde na jeho vrchole vykonali služby Božie.
Motorová drezina bola vyťažená nepretržite
V polovici minulého storočia premával osobný motorový vlak v úseku Liptovský Hrádok – Čierny Váh trikrát denne, ráno, na poludnie a večer. Vozil najmä lesníkov do práce a deti do škôl.
Motorová drezina bola v pohotovosti nepretržite. Slúžila nielen pre potreby lesnej železnice, ale aj na prepravu lekárov z Liptovského Hrádku do Liptovskej Tepličky a do horární v čiernovážských dolinách a na prepravu chorých.
Osobné vlaky premávali trikrát do týždňa
Pravidelné osobné vlaky, ťahané parnými rušňami, podľa cestovného poriadku premávali medzi Liptovským Hrádkom a Liptovskou Tepličkou trikrát do týždňa.
V pondelok ráno bývalo na stanici na Čiernom Váhu živo. V ten deň k rannému osobnému vlaku z Liptovskej Tepličky bol na Čiernom Váhu prípoj na osobné vlaky idúce do Liptovského Hrádku, do doliny Dikula a do doliny Ráztoka.
Na prípojné vlaky idúce na Dikulu a Ráztoku mohli prestúpiť aj cestujúci, ktorí prišli ranným osobným vlakom z Liptovského Hrádku.
Obyvatelia Liptovskej Tepličky, ktorí pracovali ako lesní robotníci, pri návrate z týždňoviek z dolín Čierneho Váhu na stanicu v Liptovskej Tepličke na otvorených nákladných vagónoch si prepravovali seno, lebo na teplických lúkach ho nebolo nikdy dosť.
Zo stanice seno domov odviezli na konských povozoch. Uzamykateľný krytý nákladný vagón slúžil na prepravu tovaru z Liptovského Hrádku do obchodu v Liptovskej Tepličke.
Liptovskú Tepličku začlenili do okresu Poprad
V roku 1960 bola Liptovská Teplička pri územnej reorganizácii začlenená do okresu Poprad. Už nebolo treba cestovať na úrady a na nákupy do Liptovského Hrádku.
V tom roku postavili štátnu cestu zo Šuňavy do Liptovskej Tepličky a o rok na to začal z Liptovskej Tepličky denne premávať autobus do Štrby a do Popradu.
Aj v dolinách Čierneho Váhu boli vybudované cesty. Preto koncom roka 1968 pravidelnú osobnú dopravu na Považskej lesnej železnici zrušili. Naďalej však na nej premávali výletné vlaky, ktorých bolo priemerne tridsať ročne. Nákladná doprava na lesnej železnici sa vykonávala čoraz menej, lebo drevo začali prepravovať na nákladných autách.
Na rozlúčkovej jazde sa fotografovali
Posledný rozlúčkový osobný vlak odišiel zo stanice Považskej lesnej železnice v Liptovskom Hrádku cez doliny Čierneho Váhu do Liptovskej Tepličky 16. decembra 1972. Parný rušeň ťahal tri osobné vagóny.
Cestujúcimi boli väčšinou profesori a študenti Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline a ich rodinní príslušníci, priatelia a známi.
Z dôvodu fotografovania sa vlak na chvíľu zastavil pri depe lesnej železnice v Liptovskom Hrádku, medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou na železničnom moste ponad Váh, na staniciach v Kráľovej Lehote, vo Svaríne a na Čiernom Váhu.
V stanici Benkovo odpojili rušeň od vlaku a ten vyšiel na točňu, ktorá slúžila na to, aby rušeň išiel do strmej Benkovskej odbočky kotlom vpredu. Na točni rušeň posledný raz otočili dookola.
Časť cestujúcich pomáhala otáčať, ostatní sa dívali a fotografovali. Potom vlak pokračoval ďalej. Zastavili sa a fotografovali stanicu Liptovská Teplička. Až na koniec hlavnej trate v Staníkove nad Liptovskou Tepličkou však vlak nemohol dôjsť, lebo na trati stáli vagóny naložené drevom.
Mašinku a štriečku nahradila doprava autami
Podnikové riaditeľstvo Štátnych lesov v Žiline 31. decembra 1972 prevádzku na celej Považskej lesnej železnici zastavilo a jej dopravu nahradilo nákladnými autami a autobusmi. K zastaveniu prevádzky na lesnej železnici došlo pre vysoké finančné náklady v porovnaní s automobilovou dopravou.
Zamestnanci lesnej železnice boli s ňou zžití, takmer každý dopravný prostriedok mal svoje pomenovanie. Parné rušne mali pomenovanie Malá Maďarka, Cifra, Kopíl, Barbora, Veľká Maďarka a Sulika. Traťmajstrovská drezina bola Frajtka a najstarší osobný vozeň Klasa. Aj obyvatelia okolitých obcí a osád si lesnú železnicu obľúbili. Vlaky dôverne nazývali mašinka a trať štriečka.
Dokument technickej vyspelosti našich predkov
Dnes ostali po trati lesnej železnice len zvyšky násypov a mostov a nostalgické spomienky pamätníkov. Zásluhou dobrovoľníkov sa podarilo zachrániť takmer všetky parné rušne a niekoľko nákladných a osobných vagónov.
Tvoria statickú expozíciu Považskej lesnej železnice v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Je povinnosťou našej spoločnosti túto expozíciu zachovať pre budúce generácie v Liptove, kde pôsobila. Lebo technické pamiatky sú rovnako ako iné kultúrne pamiatky neoddeliteľnou súčasťou nášho národného dedičstva a obrazom vývoja spoločnosti.
Považská lesná železnica je dokumentom technickej vyspelosti a remeselnej zručnosti našich predkov a má medzi slovenskými technickými kultúrnymi pamiatkami svoje pevné miesto.
Autor: František Bizub
