LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Róbert Devečka sa po návrate z Afganistanu podelil o svoje zážitky z tejto zaujímavej krajiny. „Do Afganistanu sa som sa dostal na turistické vízum. Je to jedna z mála krajín neprebádaných turistami. V podstate majú ľudia informácie o tejto krajine len z médií, ktoré často podávajú skreslený obraz," povedal cestovateľ.
Príchod do Afganistanu
Róbert sa spolu s dvoma priateľmi rozhodol vstúpiť do Afganistanu cez jediný otvorený hraničný prechod medzi Afganistanom a Tadžikistanom – Sherkhan Bandar. Zvyšné dva prechody boli v tom čase pre nepokoje zatvorené z tadžickej strany.
Pri prechádzaní hranicou natrafili na staršieho Afgánca, ktorý im pomohol s orientáciou na hranici. Neskôr sa u neho ocitli ako hostia.
„Náš nový kamarát pochádzal z mesta Kunduz, čo je v podstate hlavné mesto provincie a zároveň ho považujú za jedno z najnebezpečnejších miest Afganistanu pre pretrvávajúce nepokoje v okolí. Pôvodný plán bol vyhnúť sa tomuto mestu najrýchlejším možným spôsobom, ale na naliehanie domáceho, ani neviem prečo, sme súhlasili, že pobudneme v jeho dome,“ prezradil Devečka.
Ponúkli ich koňakom
Ako neskôr vysvitlo, rozhodnutie ostať v meste Kunduz bola dobrá voľba. „Takmer celé mesto je zničené vojnou a bombovými útokmi, pripomína Berlín po druhej svetovej vojne, len v menšom rozsahu. Luxusné domy, ktoré nie sú zničené, sa tam dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Práve v jednom z nich sme bývali," naznačil Róbert, že ich hostiteľ pochádzal z najvyššej vrstvy a na miestne pomery bol veľmi bohatý.
„Uvedenie do rodiny bolo veľmi okázalé, zoznámili sme sa so všetkými členmi rodiny. Islamské tradície veľmi nedodržiavali napriek tomu, že Afganistan je silne islamisticky orientovaná krajina, ktorá rešpektuje množstvo pravidiel. Po príchode a usadení v spoločenskej miestnosti nám pani domáca pripravila skvelé jedlo a pán domáci nás ponúkol pravým francúzskym koňakom a neskôr aj vínom, čo na afgánske pomery bolo niečo nemysliteľné,“ spomína Róbert na svoj nevšedný zážitok.
„Popoludnie nám pri jedle a pití ubehlo rýchlo, prišiel večer. Očakávali sme, že príde čas oddychu, ale na prekvapenie začali podávať bohatú večeru a ďalší alkohol. Celú dobu sme sedeli oddelene muži v jednej miestnosti, ženy v druhej a preberali situáciu a život v Afganistane v porovnaní s Európou.“
Hašiš ako dezert
Ako dezert po výdatnej večeri im domáci ponúkli hašiš. „Nedalo mi neskúsiť si potiahnuť práve to, čo Afganistan preslávilo a musím skonštatovať, že to bola sila.“
Róbert spomenul aj vlastnú ozbrojenú armádu, ktorú mal domáci pán pre svoju bezpečnosť a výlet do obchodu vo večerných hodinách, keď sa neodporúča vychádzať na ulicu. Okrem peňazí si domáci zobral aj zbraň.
Na noc sa uložili spať podľa tradície - ženy spolu a muži spolu. „Spal som v miestnosti s mužmi. Podľa tradície na zemi na mäkkom koberčeku s obliečkou,“ dodal Róbert.
Stretnutie s Talibanom
Po nezabudnuteľnom zážitku z afgánskej rodiny Róbertove kroky smerovali taxíkom do Kábulu, hlavného mesta Afganistanu.
„Miestni ľudia z Kunduzu mám povedali o možných rizikách. Spomenuli, že deň pred naším príchodom boli dva bombové útoky za mestom Kunduz, pri ktorých zahynulo 20 ľudí. No i napriek tomu snaha dostať sa do Kábulu bola silnejšia ako strach a ja s mojou kamarátkou Peťou sme sa na cestu vydali. Tretí člen našej výpravy sa zo strachu o svoj život vrátil naspäť do Tadžikistanu.“
Cesta z mesta Kunduz na severe Afganistanu do Kábulu sa tiahne cez horské priesmyky a trvá približne 8 hodín jazdy autom. Róbert s Peťou sa viezli taxíkom spolu s ďalšími dvoma pasažiermi.
„Počas cesty sme narazili na množstvo ozbrojených checkpointov, kde hliadkovala po zuby ozbrojená afgánska armáda, ako aj americké konvoje, plné ozbrojených amerických vojakov, sprevádzané helikoptérami, ktorí bojujú proti bojovníkom Talibanu.“
V súvislosti s Talibanom má Róbert aj osobnú skúsenosť. „Z kríkov vybehli dvaja ozbrojenci a začali mávať na naše auto. Keď zastalo, podišli bližšie a hneď si nás s Peťou všimli, keďže sme nezapadali medzi miestne obyvateľstvo. Na ich naliehanie sme museli z auta vystúpiť. Situácia bola napätá, pretože nehovorili anglicky a nerozumeli, keď sme im vysvetlľovali, že nie sme Američania. V Afganistane panuje všeobecná mienka, že každý biely je Američan. Ani po tom, ako sme im dali pasy, nebola situácia pokojnejšia, najmä preto, že nápis Slovenská republika na pasoch nebol aj v arabštine. Tento závažný nedostatok slovenských pasov nás v Afganistane takmer stál život. Našťastie, za pomoci spolusediacich v aute sa podarilo ozbrojencom vysvetliť, že sme obyčajní turisti, tak nám dovolili pokračovať v ceste do Kábulu.“
Zberné mesto chudákov
„Kábul je úžasné veľkomesto s neopísateľnou atmosférou. Je plné veľkej histórie a ľudí. Populáciu metropolitnej zóny tvoria 4 milióny ľudí - Tadžici, Hazarovia, Paštúni, Uzbeci, Balochovia, Turkméni a iní.
Mesto je spleť chaotickej dopravy, rozbombardovaných budov, vojakov alebo po zuby ozbrojených strážcov, chudoby a smrti. Má aj silnú ekonomickú vrstvu, ale mňa viac zaujal život obyčajných ľudí na ulici," poznamenal Róbert a pokračoval: „Je to akési zberné miesto všetkých chudákov v krajine, postihnutých dlhou vojnou. V uliciach je množstvo žobrákov, veľakrát s postihnutím, najmä s odtrhnutými končatinami. Ale aj žobrajúcich žien s dieťaťom v náručí, keďže z dôb Talibanu mali ženy zakázané pracovať aj sa vzdelávať. Keď ženy ovdovejú, jediným ich zdrojom príjmu sú len dary z ulice. Je to strašný pohľad, ale zároveň reálny obraz života mesta.“
Historka z trhoviska
Cestovateľ spomenul aj zvláštnu udalosť z hlavného miestneho trhu v Kábule, kde sa vybral nasať atmosféru s dvadsaťosemročnou Petrou, rodáčkou zo Žiliny.
Obaja rešpektovali pravidlá krajiny, Petra chodila zahalená a vždy len s Róbertom, lebo ženy majú zakázané sa pohybovať bez sprievodu muža.
„Kráčali sme po trhovisku, Peťa išla vopred a ja za ňou. Keď vznikla medzi nami väčšia vzdialenosť, chcel som ju dobehnúť. Ako som sa k nej blížil, zo všetkých strán poletovali malé kamienky. To ich miestni hádzali po Petre na znak nesúhlasu, že sa tam pohybuje sama."
Z Kábulu radšej leteli
Na odporúčanie domácich sa cestovatelia rozhodli pri opustení Kábulu použiť leteckú dopravu, aby sa vyhli územiam ovládaných Talibanom.
Množstvo kontrol na letisku Róbertovi pripadalo až komické, lebo boli dosť amatérske a neefektívne.
Róbert sa teda letecky dopravil do hlavného cesta provincie Balkh, do mesta Mazar-e-Sharif, ktoré riadi pevnou rukou guvernér Atta Muhammad Nura. Ten sa stal vo svojich začiatkoch antisovietsky mudžahíd a v neďalekej minulosti svoje mesto vybojoval späť do vlastných rúk v bojoch proti Talibanu, ktorý mesto ovládal, ako veliteľ antitalibantistického spojeneckého frontu.
S odstupom času sa dá mesto považovať aj vďaka nemu za jedno z najbezpečnejších v Afganistane.
U poradcu guvernéra
Aj tam sa na Róberta usmialo šťastie, lebo mal možnosť bývať u rodiny, v ktorej jeden člen pracoval ako poradca guvernéra.
„Mazar-e-Sharif mi pripadal v porovnaním s ostatným, čo som v Afganistane videl, ako Paríž. Dlhé široké cesty, nová výstavba, obchodné komplexy, parky, poriadok.
Mesto sa pýši aj množstvom gigantických kruhových objazdov, ktoré vybudoval súkromný sektor a individuálne osoby v rámci výzvy guvernéra. Týmto spôsobom dal priestor realizovať objazdy ako reklamu pre spoločnosť, ktorá ho na svoje náklady vybudovala a udržiava. Niektoré sú také obrovské, že slúžia aj ako oddychové parky," opísal mesto R. Devečka a dodal, že v meste Mazar-e-Sharif je známa Modrá mešita, v ktorej je údajne pochovaný príbuzný proroka Mohameda Ali ibn Abi Talib.
Do izby vtrhla tajná polícia
V meste sa cestovateľom prihodila aj nepríjemná neočakávaná udalosť.
„Do izby, v ktorej sme s Peťou bývali, vtrhla tajná polícia, ktorá nám kládla netypické otázky. Domáci museli vysvetľovať dôvod nášho pobytu v meste a zaručiť sa za nás. Až do opustenia mesta sme ostali pod drobnohľadom tajnej polície.“
Róbert nevie ani odhadnúť, koľkokrát sa v Afganistane musel pri kontrolách preukázať pasom. Našťastie v ňom mal zvláštnu kartičku.
„Od kamaráta som dostal kartičku s veršami z koránu o tom, ako jedného dňa zobudil Allah svojho proroka Mohameda a prikázal mu nestrácať čas spaním a vyslal ho šíriť vieru. Veľmi tomu nerozumiem, lebo je to arabským písmom. Ani neviem prečo tú kartičku nosím v pase.
V Afganistane som zistil, že má na miestne obyvateľstvo zaujímavé účinky. Keď ju zbadali pri kontrolách, pobozkali ju, priložili si ju na čelo a podali mi ruku."
Iný Afganistan
Skutočnosť, ktorú prezentujú médiá o Afganistane, je podľa Róberta iná ako realita.
„Afganistan je pomerne nebezpečná krajina vzhľadom na pretrvávajúcu vojnu. Ale zvyšok krajiny je na ceste k prosperite. Príkladom je Kábul, od ktorého sa rast očakáva prirodzene, ale aj mesto Mazar-e-Sharif, v ktorom prevláda stavebný boom.
V krajine badať aj rozvoj vzdelanosti. Stalo sa, že nás na ulici oslovili ľudia skvelou angličtinou a pustili sa do reči, pričom chceli nasať časť našej kultúry, poznatky a skúsenosti. Mnohí ľudia typický afgánsky odev nahradzujú džínsami a súčasťou imidžu je aj kvalitný mobilný telefón.
Od dôb vlády Talibanu sa zmenili aj zvyky, muži sa holia, ženy sa snažia získať vzdelanie, pričom zmeny sa dejú rýchlo. Jediné, čo ostáva zakorenené v ľuďoch, je povestná afgánska pohostinnosť. O hostí sa kráľovsky postarajú, ponúknu množstvo jedla i možnosť prenocovať.
I napriek občasným nepokojom a bombovým útokom islamských fanatikov, často z radov pakistanských alebo arabských žoldnierov, Afganistan možno považovať za úžasnú krajinu."
Diskusie o vojne
Róbert veľa diskutoval s miestnymi o vojne v Afganistane a často ho odpovede zaskočili.
„Na otázku, či veria, že sa vojna v Afganistane skončí, odpovedali rázne nie. Argumentovali, že Afganistan má bohatú vojnovú históriu a je takmer v neustálom vojnovom stave. Už od dávnych dôb v Afganistane bojovali všetky hviezdy dejín ako Kýros II Veľký, Alexander Veľký a iní. V novodobých dejinách za posledných sto rokov krajina prekonala niekoľko vojnových konfliktov: s Veľkou Britániou, Rusmi, Talibanom, USA, občianske konflikty.
Ľudia sú na vojnu a zbrane zvyknutí, nie je nezvyčajné vidieť ich na ulici so zbraňou v ruke. Vedia, že vojna je aj biznis, z ktorého sa profituje, a preto neveria v mier,“ opísal Róbert.
Zaujal ho aj fakt pri porovnaní vojny proti Rusku a USA. „Na otázku, kto bol lepší, Afgánci odpovedali, že Rusi. Mimo bojiska vraj boli k obyvateľom priateľskí, bavili sa s miestnymi na rozdiel od Američanov, ktorí sa okrem svojich bojových úloh o nič iné nezaujímajú,“ uzavrel rozprávanie o Afganistane Devečka.
Autor: Kvetoslav Gallo
