Vladimír Majerčiak je vedec - virológ. Pochádza z malej liptovskej dedinky Bukovina a vedeckému bádaniu sa venuje v Národných ústavoch zdravia (NIH) vo Washingtone.
S vedcom sme sa stretli vo vidieckej škole v Kvačanoch. V rámci projektu Predstavujeme pozitívne vzory žiakom rozprával o tom, čo robí, kde žije a o svojej životnej ceste z rodnej dediny až do amerického hlavného mesta. V. Majerčiak pred viac ako dvadsiatimi rokmi navštevoval Základnú školu v Kvačanoch. Potom pokračoval na Gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši a v Bratislave skončil Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v odbore mikrobiológia-virológia.
Po štúdiu pracoval aj vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV), kde získal doktorský titul v odbore virológia pod vedením doktora Vladimíra Zelnika. Neskôr odišiel na postdoktoranské štúdium do Národných ústavov zdravia do amerického Marylandu neďaleko Washingtonu, DC. Už viac ako desať rokov tam žije a pracuje.
Nevyliečiteľná diagnóza Vedeckému výskumu sa v súčasnosti venuje v Národnom onkologickom ústave (NCI) v laboratóriu Zhi-Ming Zhenga, kde študuje Kaposiho sarkóm.
„Je to kožný nádor, pri ktorom sa rakovinové bunky nachádzajú v tkanivách kože alebo slizníc, ktoré vystielajú ústa či nos. Spôsobuje červené alebo fialové škvrny na koži alebo slizniciach. Šíria sa aj do ďalších orgánov v tele, ako sú pľúca, pečeň alebo tráviaci trakt. Odborne sa volajú aj lézie, časom sa menia na nádory. Ochorenie pomerne neznáme, no mnohí ho možno poznajú, napríklad z filmu Philadelhia s Tomom Hanksom, pretože je jedným z viditeľných príznakov AIDS. Žiadne príznaky predčasného Kaposiho sarkómu, žiaľ, neexistujú a často sa diagnostikuje až po vypuknutí choroby. Keď sa prejaví, chorému sa na koži objavia už viditeľné fialové škvrny,“ vysvetlil vedec.
Vladimír Majerčiak na fotografii vpravo s objaviteľmi vírusu Kaposiho sarcom Yuan Chang prvá zľava a Patrickom Moorom druhým zľava na konferencii vo Virginii.
Ochorenie objavil maďarský vedec Moritz Kaposi, ktorý si pôvodné priezvisko Cohen zmenil podľa mena svojho rodiska, mesta Kapošvár na Kaposi. Maďarský vedec nádor prvýkrát opísal u ľudí z južného Talianska v roku 1872. Ochorenie neskôr pomenovali na jeho počesť jeho novým priezviskom.
Trvalo viac než sto rokov, kým v roku 1994 dvojica amerických vedcov Yuan Chang a Patrick Moore objavila ľudský herpes vírus, označujú ho aj ako ľudský herpesvírus 8, ktorý Kaposiho sarkóm spôsobuje.
Toto ochorenie nepatrí podľa virológa k vyliečiteľným diagnózam. „Ani chirurgické odstránenie prvej zistenej lézie, ani úplný ústup ochorenia pomocou chemoterapie či inými metódami nepotvrdili úplné vyliečenie. Ale dlhodobé prežitie s klasickým Kaposiho sarkómom je možné niekoľko rokov až desaťročí, či už s liečbou, alebo bez nej,“ povedal.
Aj keď toto ochorenie v civilizovanom svete je dnes pomerne zriedkavé, aj napriek liečivám proti HIV objaveným jeho kolegami vo NCI, Kaposiho sarkóm trápi v rozvojom svete milióny ľudí, ktorí nemajú prístup k moderným HIV liečivám.
Objavili HIV vírus V ústave, v ktorom V. Majerčiak v súčasnosti pracuje, je zariadenie, okrem iného známe aj tým, že tu objavili tiež HIV vírus. Neskôr sa však s francúzskymi vedcami súdili, kto z nich bol prvý.
„Náš ústav sa však vo všeobecnosti venuje všetkým aspektom rakoviny. Výskum je rozdelený na základnú vedu a klinickú vedu. Ja sa venujeme základnej vede, takže v podstate tomu, čo som vyštudoval. Osobne si myslím, že základný výskum je zaujímavejší, plný prekvapení a nových objavov,“ dodal.
Kvalitné základy získal vedec z Liptova vo Virologickom ústave SAV v Bratislave. Mnohí ľudia podľa neho vraj ani netušia, že je jedným z najstarších virologických ústavov na svete.
Založili ho už v roku 1953, takže tento rok oslávi 60 rokov. Dokonca jeden z vírusov - myšací herpesvirus 68, ktorým sa v súčasnosti zaoberajú vedci na celom svete, objavili práve v Bratislave v ústave, kde začínal.
Vedec na súčasnom pracovisku. „Je to špičkové pracovisko, môj šéf z amerického výskumného ústavu mi vždy, keď sa vraciam domov, hovorí - doveď ešte nejakého odborníka zo Slovenska. Stále opakuje, že také základy virológie, aké som získal v SAV, má málokto,“ povedal s úsmevom.
V Bratislave mal vraj fantastický tím, ktorý viedol súčasný predseda Slovenskej akadémie vied, svetoznámy biochemik a spoluobjaviteľ bielkoviny rozoznávajúcej zhubné nádory, profesor Jaromír Pastorek. Slováci často nevedia, že aj doma máme špičkových vedcov svetovej úrovne.
Podporujú mladých vedcov Mladí vedci, ktorí pracujú v SAV, často získavajú skúsenosti na zahraničných stážach a know-how potom zavedú do domácej praxe. Tak sa dostal na vynikajúce americké pracovisko aj V. Majerčiak.
„Keď som v roku 2003 prišiel do USA, nemal som v praxi v podstate žiadny problém. Najmenej vedomostí som mal z angličtiny. Vedel som základy, poznal som odborné výrazy, ale hovorovú americkú angličtinu som príliš nevedel, musel som sa ju postupne naučiť. Často to viedlo k nedorozumeniam a vtipným príbehom,“ dodal.
Marylandský vedecký ústav, v ktorom virológ pracuje, je vládnou organizáciou. Okrem vedeckého bádania je jedným z jeho hlavných programov podporovať mladých vedcov z celého sveta. Čerstvo skončeným absolventom v rámci vedeckých projektov poskytuje štipendiá.
Mladí vedci tak môžu počas dvoch či troch rokov získať vynikajúce odborné skúsenosti a potom vedomosti doniesť a šíriť vo svojej materskej krajine. Ústav v rámci biomedicínskych vied a rôznych programov vzdeláva vysokoškolákov, doktorantov, ale aj profesionálnych vedcov z celého sveta, vrátane mnohých zo Slovenska.
Často sem chodia prednášať takí špičkoví vedci, ktorí získali Nobelove ceny. Ak by sme chceli prirovnať toto pracovisko k niečomu na Slovensku, najbližšie sú vraj len vedecké ústavy SAV.
K nobelovke cez kanibalov Na vedeckom pracovisku vo Washingtone pracoval aj Daniel Carleton Gajdusek.
„Bol to americký pediater a virológ, laureát Nobelovej ceny za medicínu v roku 1976. Ako jeden z mála držiteľov tohto ocenenia mal rodinné väzby na Slovensko. K nobelovke ho priviedli doslova kanibali. Vedec cenu získal za výskum mozgového ochorenia s názvom kuru. Chorobu spôsobujú prióny známe aj ako pomalé vírusy. Gajdusek zistil, že choroba kuru, ktorá zabíjala príslušníkov kmeňa z Novej Guiney, sa prenáša kanibalizmom,“ vysvetlil V. Majerčiak.
D. C. Gajdusek bol potomkom otca Slováka zo Smrdákov a matky Maďarky. Venoval sa výskumu mozgových chorôb, no nebádal v laboratóriách, ale najmä v teréne.
„Navštevoval obyvateľov odľahlých miest sveta. Pri výskume natrafil na ľudí kmeňa Fore na Novej Guinei, ktorí žili v podmienkach kamennej doby. Domorodci jedli telá a mozgy mŕtvych ľudí z kmeňa, a tak sa na nich prenášalo ochorenie, ktoré nazvali kuru. V jazyku Fore to znamená chvenie. Kuru je označované aj za chorobu smiechu, lebo postihnutí mávajú jeho nekontrolovateľné záchvaty. Gajdusekova práca, ktorú ocenili Nobelovou cenou, pomohla pri výskume choroby šialených kráv, Creutzfeldt-Jakobovej choroby a iných prionových ochorení,“ objasnil objavy slávneho vedca Majerčiak.
Kosti, House a realita Mnohých by asi zaujímalo, ako sa práca skutočného vedca podobá tomu, čo vidíme vo filmoch a televíznych seriáloch.
„Ak mám byť úprimný, televízia predkladá trochu skreslený obraz vedcov. Aj keď sa oproti minulosti mnohé zlepšilo, je to stále veľmi odlišné od reality. Po prvé, vedci nenosia obleky, ale skôr tričká a rifle. Najdôležitejší rozdiel je však v tom, že veda je zdĺhavý proces, ktorý trvá neraz roky a vyžaduje si dlhodobé úsilie mnohých ľudí. Väčšina experimentov je presne plánovaná a nie vedená inštinktom hlavného hrdinu. Naviac, každý objav je opätovne nezávislé preverovaný inými laboratóriami,“ vysvetlil vedec pôvodom z Bukoviny.
Výlet v Prosieckej doline s triednou učiteľkou Chovanovou. Vladimír Majerčiak je druhý zľava. Keď sa V. Majerčiak po rokoch vrátil do kvačianskej základnej školy ako jeden z pozitívnych vzorov, stále v nej cítil rovnakú atmosféru, ktorá tam bola aj v časoch, keď ju navštevoval.
„V škole som prežil pekné detstvo, žili sme v nej ako jedna veľká rodina. Mnohí učitelia učili aj našich rodičov a súrodencov, dobre sme sa poznali, vládla tu skutočne priateľská atmosféra, preto ma škola jednoducho bavila. Vo veľmi dobrom si spomínam na moje triedne pani učiteľky Kunovú a Chovanovú, ale aj na všetkých ostatných učiteľov. V Kvačanoch som začal chodiť na biologické olympiády a aj vďaka pani učiteľke Chovanovej som si vybudoval vzťah k biológii. Bez nej a všetkých ostatných by som sa asi nestal tým, čím som,“ zaspomínal.
Prišiel, aby deti motivoval Úspešnému vedcovi sa páčilo hlavne to, že s projektom o pozitívnych vzoroch prišla práve nenápadná vidiecka škola.
„Keď ma riaditeľka Mária Rypáková s nápadom oslovila, bol som nadšený. Už aj ja pociťujem, že by som čosi zo svojich zahraničných skúseností mal doniesť späť domov, hlavne do Liptova, ktorý je stále mojím pravým domovom. V Kvačanoch som mal na to veľkú príležitosť. Vo Washingtone stretávam ľudí z celého sveta, no keď poviem, že som z malej dediny Bukovina, ktorá má asi sto obyvateľov, je to pre nich veľmi zaujímavé a hneď sa pýtajú, kde to je a či ich tam vezmem na návštevu. Samozrejme, pri mojej práci nie je podstatné, odkiaľ som.
Trieda VI.B v roku 1985. Prvá vpravo je triedna učiteľka Chovanová. Vladimír Majerčiak je štvrtý vpravo. Dôležité je, čo som sa naučil doma alebo v zahraničí, čo viem a ako to robím. Napriek tomu dieťa z malej dedinky určite nemá také možnosti, ako napríklad ten, kto vyrastá v hlavnom meste. Vo svete sú však dvere otvorené pre každého, kto ma ambície. Preto som chcel využiť možnosť, aby som kvačianskych žiakov motivoval. Potrebujú vedieť, že sny, ktoré majú, si môžu plniť, nech sú odkiaľkoľvek a že nielen Amerika je krajina veľkých snov. Každý, kto má veľkú motiváciu, si ich môže splniť kdekoľvek, len im musí veriť. Nie vždy sa im všetky splnia, ale dôležité je, že majú chuť a nadšenie na sebe pracovať a zdokonaľovať sa,“ vysvetlil V. Majerčiak.
