Ružomberský autor Milan Igor Chovan, pochádzajúci z dolnoliptovskej Hubovej, čoskoro oslávi desaťročnicu svojho pôsobenia v literatúre. Na konte má už štrnásť kníh, k tomu dva preklady do češtiny, jeden knižný audioformát a niekoľko prekladov do Braillovho písma.
Už ako chlapec veľmi rád písal rôzne príbehy a túžba po vlastnej knihe v ňom driemala od ukončenia štúdia strojníctva na Žilinskej univerzite.
Tvorba v tom období nebola jednoduchá, najmä preto, že ju poznačila nesloboda aj v literatúre a v Chovanovom živote aj preto, že sa naplno venoval rodine. No sen o knižnom dieťati vždy driemal niekde v pozadí.
Pred desiatimi rokmi sa Chovan sám seba spýtal, možno aj s malou výčitkou: „Dokedy chcem ešte čakať?“ Všetky záujmy odložil nabok a začal písať a vydal svoju prvú knihu pre deti Terezkin košíček.
„Keď chodím na rôzne besedy s deťmi, vždy im prízvukujem, aby neurobili takú chybu, akej som sa dopustil ja. Každý človek má nejaký talent a hneď na začiatku ho treba chytiť, rozvíjať a hlavne nečakať,“ priblížil autor.
Rozmanitosť vďaka pestrému obyvateľstvu
Milan Igor Chovan sa neskôr preorientoval na dospelého čitateľa, snažiac sa ho nielen zabaviť, ale aj poučiť. Darí sa mu to vďaka ľahkému peru, ktoré vedie úsmev ale aj zaznávaná múdrosť šedín. Vo svojich povestiach snáď nie je kút Liptova, ktorý by neobišiel.
Veď kraj pod Tatrami oplýva nevšednou pestrosťou. Dediny tu zakladali pastieri, drevorubači, stavitelia hradov, baníci, pltníci, uhliari, vojaci, sokoliari, lovci divej zveri, ale aj sklári či uhliari. Vďaka tejto rozmanitosti sú liptovské povesti mimoriadne bohaté.
Z jeho príbehov sa napríklad dozvedáme, že Ľubochnianska dolina nebola známa len ťažbou dreva, ale aj chýrnou sklárskou hutou, od čoho vznikol názov Okoličné alebo Jamník, že Gombašania boli majstri pltníci, prečo do Rakytova udierajú blesky, alebo prečo Ružomberčanov volajú Medvediari a Ludrovcov zas Sovy.
Dobrý koláč, v ktorom nechýbajú žiadne maškrty
Tretinu povesti tvoria historické reálie, teda to, čo zaznamenávajú staré kroniky a listiny. Chovan ich nachádza v múzeách, vlastivedných, historických, kartografických a geologických odborných prácach. Ďalšia tretina vychádza zas z toho, čo sa zachovalo v spomienkach a povedačkách medzi ľuďmi. Posledná tretina je autorov vklad, ktorým rozvinie príbeh.
Tento pomer sa však nedá vždy dodržať, záleží na konkrétnom prípade.
„Povesti sa väčšinou zakladajú na pravde, alebo na tom, čo ľudia za pravdu považujú. Niektoré povesti sa dajú prerozprávať v troch vetách, no chýba im príbeh. Napríklad povesť o ružomberskej ruži hovorí o šípe, ktorý prebodol ružu a súčasne nevestino srdce. Inde je zas viac historických faktov, ako napríklad v bitke pri Vavrišove. Príbehy o Krkavej skale pri Ružomberku sa zachovali skôr v ľudových rozprávačkách,“ priblížil Chovan.
Ľudia mali k povestiam vždy blízko, je v nich niečo tajomné a mrazivé, a práve preto sú také čarovné.
„Hovoria o histórii, a zároveň obsahujú rozprávkové tajomno. Povesť je ako dobrý koláč, ktorému nechýba lekvár, čokoláda či oriešky,“ opísal spisovateľ.
Tajomstvo lúžňanského syra a liky z Likavky
Tak ako ktorékoľvek iné povesti, ani tie Chovanove neopisujú Liptákov výhradne len v lichotivom svetle. Spisovateľ sa však neobáva, že by ľudia na neho preto hľadeli pomedzi prsty.
V povesti Prečo sa stal syr spod Salatína chýrnym napríklad prezradil, že lúžňanský syr je preto najchutnejší v celom okolí, lebo sa naň bača nechtiac vymočil.
V povesti o Likavskej mladuche zas opísal tamojšie pekné dievčatá ako liky, teda pyšné.
„Príbeh o lúžňanskom syre má zabaviť a nie je celkom vymyslený. Veď vo Švajčiarsku kedysi bežne očkovali syr močom. O Likavke sa popísalo mnoho, preto som chcel uviesť niečo iné. Námet mi dal jeden starý pán z Martinčeka a pravdepodobne nie je ďaleko od pravdy. Ľudia, bývajúci v podhradí, hoci boli v porovnaní s pánmi biedni, predsa len mali akú takú istotu, z čoho pramenilo ich domnelé sebavedomie voči ostatnému sedliackemu okoliu. Žilo sa im o voľačo ľahšie ako v iných dedinách, pretože za susedov mali svojich bohatých chlebodarcov,“ opísal Chovan.
Človek žije podľa toho, čo nosí v srdci
Aj hrdosť patrí k ľudským vlastnostiam a zlé vlastnosti, podľa jeho slov, dovedna s dobrými kráčajú. Je to nevyhnutná súčasť osobného dozrievania každého jednotlivca. Spisovateľ hovorí, že povesť má charakter poučenia, ukazuje východiská a cesty a jej snahou je urobiť človeka lepšieho než bol.
„Je to druh učebnice, ktorý nenalieva múdrosť do hlavy ale do srdca. Čo je v hlave, sa ľahko zabúda, ale čo dlie v srdci, zostáva s človekom späté večne ako citom prežitá trvalá skúsenosť.“
Nechce kráčať cestou vysokej predajnosti
Po povesti, hoci tu bola od nepamäti, ľudia siahajú zriedka. Kníhkupectvá sú dnes plné kníh, ktorých cieľom je zabezpečiť čo najvyšší zisk aj za cenu absencie zmysluplnosti.
„Ťažko nazvať hodnotnou literatúrou niečo, čo je plné násilia, vulgárnosti, nekultúrnosti či nám cudzích amerikanizmov. Nemuselo by to tak byť, keby ľudia dokázali správne premýšľať a najmä cítiť. Dobrá kniha má mať nielen obsahovú, ale aj duchovnú hodnotu, lebo umenie je prejavom ducha, ktorý je podstatou človeka,“ vysvetlil Chovan, ktorý nechce predávať za každú cenu.
„Som presvedčený, že z hľadiska ponuky pravých ľudských hodnôt má takáto cesta svoj význam,“ dodal.
Zo sluhu si ľudia urobili pána
Chovan, okrem tvorby pre deti a písania povestí, venuje sa aj románovej tvorbe a v menšej miere i poézii. Jeho knihy nevtieravo nabádajú čitateľa vnímať svet srdcom.
„Rozum má slúžiť, vládnuť nám musí ušľachtilý cit, v opačnom prípade sa z ro-zumu stáva šelma, ako je to u ohňa, keď sa vymkne spod kontroly. Ako to však vyzerá dnes? Vo svete vládne sebectvo, chamtivosť, intrigy a všetky možné zlé formy vypočítavého rozumu. Rozum je pre človečenstvo dobrý, keď slúži citu, no mám pocit, že dnes sme si zo sluhu spravili vládcu. A pravý pán, ktorým je citovosť, je zahnaný do kúta, lebo sme to sami ľahkovážne dovolili,“ uzavrel spisovateľ.
Darček k dvom významným výročiam
V novembri oslávi, okrem životného jubilea, aj desať rokov literárnej tvorby. Čitateľom, ale aj sám sebe, pripravuje zaujímavý darček, knihu Liptovské čriepky, ktorá je výberom najkrajších povestí z jeho dosiaľ vydaných kníh Sokolčianska mladucha, Ružový grúň a Strážcovia hôr.
„Do pripravovanej knihy pridám aj niektoré nové, v tejto forme dosiaľ nepublikované povesti,“ prisľúbil Chovan, a zároveň dodal, že paralelne s tým píše ďalší historický román.
