LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Fakt je, že vidím všeličo, čo iní nevidia. A navyše, Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý," pokračoval vtedy Martin Martinček.
A tak nám zanechal úžasné krajinárske a portrétne čiernobiele fotografické cykly so silným sociálnym akcentom, i cykly farebných abstrahovaných extraktov prírody: vody, hory, slnka, kvetov. Podstatný je aj jeho odkaz ľuďom, ktorým sa snaží zvestovať, teda fotografovať, svojsky, pravdivo a objavne.
Martin Martinček sa narodil pred sto rokmi, – 30. januára 1913 v Liptovskom Svätom Petre a umrel v liptovskomikulášskej nemocnici v noci 2. mája 2004 v požehnanom veku 91 rokov.
Fotografoval súčasníkov otca a starého otca
Martinčekove fotografie z jeho prvej výstavy v Literárnohistorickom múzeu v Liptovskom Mikuláši v roku 1962 a neskôr v Prahe a Brne vyšli tiež v jeho prvej publikácii Nezbadaný svet o dva roky neskôr s veršami Laca Novomeského, za ktorú autor získal vysoké ocenenie – striebornú medailu na Bienále výtvarného umenia v Sao Paolo.
„Som krv z krvi a kosť z kostí Liptákov, preto som chcel fotografovať najmä súčasníkov svojho otca a starého otca. Výsledkom tohto môjho snaženia bola aj kniha s názvom Vám patrí úcta. Po fotografovaní starých ľudí som sa znovu začal učiť písmená v abecede prírody, pokúšal som sa objaviť nové bohatstvo jej neznámych možností daných ochotou svetla, slúžiť jeho túžbe. Rád som fotografoval hlavne to, čo mohol objaviť každý, ale nedokázal to," vrátil sa do minulosti tento nevšedný umelec.
Splynutie tvorivých duší
Básnika Milana Rúfusa, fotografovho priateľa, krajana a duchovne spriazneného umel-ca, svojimi výpoveďami zaujal tak, že k viacerým Martinčekovým publikáciám napísal sprievodné slovo aj celé súbory básní.
O splynutí dvoch tvorivých duší sa dá hovoriť aj v súvislosti s manželstvom s Ester Šimerovou. Významná slovenská maliarka mu bola veľkou oporou.
Raz o ňom napísala: „Martin sa vo svojich cykloch podujal zistiť, z akých prvkov sa skladá liptovská krajina. Išiel po stopách ľudí, ktorí v tej krajine pracovali. S prekvapením zistil, že tie stopy majú formy umenia. Umenie znamená harmonické usporiadanie chaotického okolia a táto harmónia znamená pre oči a zmysly krásu."
Bolo treba ďalej žiť a nevzdávať sa
Hoci sa Martin Martinček narodil v Liptove, svoje detstvo prežil v Spišskej Starej Vsi, kde bol jeho otec staviteľom. Nebudeme pripomínať jeho životopis plný krutých krútňav v rieke ľudských malostí a závisti.
Z biografických údajov spomenieme štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Doktorát získal v roku 1937, potom pracoval ako sudca, prokurátor i prezidiálny šéf Úradu Predsedníctva Slovenskej národnej rady. Koncom februára 1948 ho uväznili a po roku 1951 pracoval ako robotník na poli, v hydinárni, v tehelni.
Ešte predtým však do jeho života zasiahol krutý osud. Pri návrate z povstaleckého územia do Sabinova zahynula jeho manželka, otec i dvaja synovia.
„Bolo treba žiť ďalej, nevzdávať sa," považoval za svoje bytostné krédo. Vyštudovanému právnikovi, chvalabohu, prischol na celý život fotoaparát. Vtedy sa rozhodol, že zachytí ľudí z Liptova. Chápal to ako výzvu predkov.
V roku 1957 ho prijali za člena Zväzu slovenských výtvarných umelcov ako umeleckého fotografa. Stal sa profe- sionálom.
Martin Martinček samostatne vystavoval v Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, Košiciach, Bratislave, Brne, Plzni, Prahe, Budapešti, Berlíne, Sofii, Káhire, Havane, Bagdade, Montreali a inde, knižne publikoval takmer dvadsať cyklov.
O sebe veľmi rozprávať nechcel
„Prieči sa mi písať o sebe, lebo každé písanie o sebe zaváňa sebachválou. Taký osemdesiatročný roľník, ktorý 65 rokov orie, seje, žne a dorába chlieb, si viac zaslúži, aby sa mu dal priestor rozprávať o svojom živote," napísal autorovi tohto článku v liste zo dňa 11. januára 1993 majster a už klasik slovenskej fotografie, jeden z najväčších zjavov tohto umenia na Slovensku i v Európe, Martin Martinček, keď ho oslovil ako redaktor pri príležitosti jeho osemdesiatín.
O tvorbe Martina Martinčeka sa písalo veľa. Svedčí o tom množstvo publikácií snažiacich sa zmapovať jeho dielo. Zaslúžil si to. I túto skromnú spomienku pri jeho storočnici.
Autor: PAVOL M. KUBIŠ
