LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Ťažký život v horách, roky tvrdej práce, životných radostí a nešťastí. Tieto a mnoho ďalších životných okamihov zachytávajú mimoriadne vzácne a hodnotné rezbárske výtvory Jozefa Smutniaka, ktorý väčšinu svojho života strávil v osade Jóbova Ráztoka nad Kvačianskou dolinou.
Vo veku nedožitých 90 rokov však 15. januára podľahol dlhotrvajúcej chorobe.
Cestár aj rezbár
Jozef Smutniak sa nevenoval rezbárstvu od mladosti. Dedinský život v horách nebol jednoduchý, do mesta bolo ďaleko. Musel sa naučiť mnohým remeslám, aby uživil manželku, svoje dve dcéry a syna. Bol zručným tesárom a stolárom, väčšinu práce okolo domu bol tak schopný spraviť sám, aj nábytok a zariadenie v dome vzišlo spod jeho šikovných rúk.
„Dlhé roky pracoval ako cestár, spravoval rozsiahly úsek od Hút až po Veľké Borové,“ povedal Dalibor Novotný, správca Dalovej galérie v Liptovskom Hrádku, v ktorej je stála expozícia celoživotného diela Jozefa Smutniaka.
Vážna choroba však majstrovi po dvadsiatich ôsmich rokoch spoločného manžel-stva vzala ženu a o päť rokov neskôr sa nepriazňou osudu pominul aj jeho vtedy iba sedemnásťročný syn. Smútok mu bral spánok a keďže mal odjakživa veľmi rád drevo, vzal do ruky nožík a vyrezal svoju prvú Madonu, ktorá odvtedy každú noc stála pri jeho posteli a strážila ho.
Prvé sochy
Diela Jozefa Smutniaka majú svoj vlastný rukopis, zachytávajú výjavy z bežného dedinského a náboženského života. Prvú Madonu stvoril, keď mal okolo 65 rokov. Po nej nasledovalo hneď niekoľko ďalších náboženských postáv, napríklad Adam a Eva, Ježiš, Mária či betlehemská maštaľka.
Neskôr pocítil potrebu zvečniť aj remeslá, ktorým sa celý život venoval. A tak začala postupne vznikať bohatá zbierka sošiek, od niekoľkocentimetrových až po tie v životnej veľkosti. Vzorom mu bol oravský rezbár dedo Siváň z Babína, ako ho známi familiárne nazývali.
„Keď sa rezbárstvu venoval taký obyčajný dedinský človek ako Štefan Siváň, prečo by nemohol aj on, Jozef Smutniak?“ zaspomínal Novotný.
Tvorba odrážala jeho život
Zbierka sôch má výnimočnú hodnotu aj vďaka tomu, že každá z nich vyjadruje moment z rezbárovho vlastného života. Nájde sa medzi nimi poľovník aj obuvník, murár či drevorubač, kosec alebo stolár s ručným hoblíkom. Často zobrazoval aj pracujúce ženy, v ktorých videl svoju nebohú manželku.
Sochy väčšinou vyrezával z osiky, Jánošík v celoživotnej veľkosti je však z lipy. „Niektoré pôvodne svetlé sochy získali pôsobením svetla a vlhkosti patinu, tá prezradí, aká je socha stará. Rezbári sa často pokúšajú vytvoriť patinu umelo, no nikdy to nevyzerá tak, ako keď socha stmavne sama,“ doplnil Novotný.
Čínsky boh srandy
Jozef Smutniak bol obdarený veľkým zmyslom pre humor, pre každú svoju sošku mal vymyslený vtipný príbeh a vždy sa oň rád podelil s každým turistom, ktorý sa zatúlal až k jeho domu v Jóbovej Ráztoke.
„Štyri lesné žienky sa vraj chodievajú každý večer zabávať na Kvačiansky mlyn, traja kývajúci chlapi zas išli za prácou do Ameriky, aby kúpili frajerke topánky. Nájde sa tam aj čínsky boh srandy s manželkou, ktorá musí počúvať, inak ju vymení za mladšiu,“ opísal vtipné rozprávanie o sochách správca Dalovej galérie.
Opracovanie dreva sa tak pre majstra stalo akýmsi ri-tuálom a činnosťou, pri ktorej zabudol na svoje trápenie a samotu.
Zachraňoval drevenice
Popri rezbárstve, ktoré napĺňalo jeho osamelé dni v Ráztoke, sa stal tiež veľkým ochrancom prírody. Spolupracoval s mnohými ochranármi a staviteľmi, ktorí rekonštruovali mlyn v Kvačianskej doline.
Podieľal sa aj na záchrane viacerých dreveníc na Vlkolínci, v Hubovej, Podšípe a v okolí Veľkého Borového. Mal akýsi šiesty zmysel pre všetko, čo sa týkalo dreva.
„Architekti a stavitelia, s ktorými pracoval, by výberu tých správnych dosiek a hranolov pri obnove dreveníc venovali týždne, Jozef Smutniak dokázal určiť tie správne v priebehu niekoľkých minút,“ priblížil D. Novotný.
Tvorbu odovzdal ľudu
S pribúdajúcimi rokmi a odchádzajúcimi silami začal tráviť zimy u svojej dcéry v Martine. Keď mu však choroba nedovolila ďalej rezbárčiť, rozhodol sa ostať u nej natrvalo. Vzišla otázka, čo urobiť s takou veľkou zbierkou sôch nahromadenou počas dvadsiatich rokov rezbárskej činnosti.
Dcéra majstra Smutniaka, pani Kučerová, oslovila práve rezbára Dalibora Novotného z Liptovského Hrádku. S pomocou svojej manželky Vlasty Kőrnerovej tak postupne premiestnili všetky sochy do galérie v Liptovskom Hrádku.
„Sochy v galérii sme sa snažili rozmiestniť tak, ako ich mal Jozef Smutniak poukladané u seba doma,“ povedal Novotný.
O rezbárovi povedal, že to bol dobrosrdečný a vtipný človek, ktorého dielo bude s hrdosťou predstavovať a šíriť medzi ľudí. Všetci návštevníci tak majú možnosť obdivovať stálu expozíciu celoživotného diela Jozefa Smutniaka v Dalovej galérii v Liptovskom Hrádku.
