Na severe nášho kraja nazývajú fašiangy aj bláznivými dňami. Fašiangové obdobie trvá od Troch kráľov až do začiatku pôstu, čo je štyridsať dní pred Veľkou nocou.
Pôst oddeľuje zimu od nového pracovného obdobia, ktoré sa hlási s jarou. Tento rok bude Popolcová streda 13. februára.
Obrady mali odklínať plodonosné sily zeme
Za spoznaním fašiangových zvyklostí a zábav na Slovensku treba nahliadnuť do dávnej minulosti. Kedy a ako sa zrodilo toľko odtieňov fašiangových zábav a veselosti?
Možno ešte vtedy, keď človek bezmocne pred prírodou vytváral kult, rituál, mágiu. Zdá sa, že prazákladom fašiangových slávností u starých Slovanov, aj u iných nám blízkych národov, boli obrady súvisiace s kozmologickým cyklom, slnovratmi a rovnodennosťou. Obrady, ktoré s príchodom jari mali odklínať plodonosné sily zeme a života. Ich súčasťou bol aj kult falických démonov. Mágiou chceli privolať prosperitu, úrodu, kontinuitu života.
Mladý život mal privolať jar
V mýtickom ponímaní mal mladý život prebúdzať zem, privolať jar a donútiť prírodu, aby vydala plody. Boli to teda slávnosti a obrady mladých, preto v nich bolo toľko erotických momentov, lascívnosti a uvoľnenosti.
Fašiangy na Slovensku napriek všetkým zákazom prešli stáročiami až do súčasnosti. Ich obradovo-divadelné zvyky zachovali v sebe priveľa prvkov, v ktorých zaznieva echo dávnych čias.
Zreteľne v nich možno nájsť dva vzájomne sa prelínajúce motívy: motív zeme stojacej na prahu jari a motív nastupujúcich mladých síl v prírode a v živote.
Skákali, aby úroda narástla čo najviac
Sprievody fašiangovníkov chodili od domu k domu, tancovali so všetkými domácimi ženami a dievčatami, za čo dostávali slaninu, rôzne naturálie, peniaze. Muži, ale najmä ženy, sa snažili pri tanci skákať, aby konope, ľan, zemiaky, obilie narástlo čo najväčšie.
V Likavke, napríklad, vodia vyparádení mládenci jedného preoblečeného za medveďa, bursujú po vlastnej dedine i po Ružomberku. Ak sa niektorý z bursovníkov previní viacnásobným tancovaním s frajerkou, vytiahnu ho ostatní na reťaz pod povalu hostinca, kde si rozkazuje svoju pieseň. Čím viac si ich rozkáže, tým je uznávanejší.
Pracovník etnomuzikologického oddelenia Umenovedného ústavu Slovenskej akadémie vied Kliment Ondrejka pripomína, že v Liptovských Sliačoch môžu fašiangovať - bursovať mládenci i ženáči. Chodia s turoňom, po domácky nazývaným chriapou. Ostatní sú preobliekaní podľa vlastnej fantázie alebo len pekne pristrojení do kroja. Tradičnou maskou je však postava ženy, kominára a cigánky.
Až doteraz sa u nás, i v Liptove, zachovali svojrázne piesne a tance, sprievod masiek i chodenie s ražňom po dedine, ale predovšetkým typické fašiangové pochúťky: šišky, fánky, krapne, pampúšiky.
Autor: PAVOL MARIA KUBIŠ
