Nemalo by veľký zmysel menovať autorov, v hrách ktorých vystúpil na našej prvej divadelnej scéne. To preto, že postavy a postavičky Ondreja Jariabka neprešli do vedomia diváka ako slávni hrdinovia klasického repertoáru.
Väčšinou to boli sedliaci, čo ani v psote humor a smiech nestrácali, drobní meštiaci, úlisní a intrigánski pre nádej pokročiť na vyššiu priečku hodnosti, remeselníci a kupci s poddajnou náturou, ktorú v nich sformovala snaha po zisku. Podľa Jariabkových názorov na javisko patrí človek – herec, ktorý nielen slovom hovorí o človeku. Dôverne hovoriť o ňom však môže iba ten, kto ho pozná.
V Lehote ho len povili
Ondrej Jariabek sa narodil pred 105 rokmi, 20. februára 1908 v Kráľovej Lehote.
Takto nám to v rozhovore pripamätal: „V Lehote ma len povili a odniesli do Rígla pod Vachtarovú do takzvenej vachtárne. Tam ma potom vykolísali, tam som neskôr pomáhal otcovi odbavovať vachtársku službu.
Najprv som ukrutne túžil stať sa bačom, naučiť sa prepletať na fujare a túlať sa po liptovských grúňoch za ovečkami, ako to robil môj starý otec, ba i praotec. Potom som túžil stať sa železničiarskym strážnikom, ako bol môj otec, ktorý prvý zradil jariabkovský bačovský rod.
Nie že by nebol mal rád grúne, ovce, syr a žinčicu, ale chcel svojim deťom zabezpečiť istejší chlebík ako bol bačovský. Detí nás bolo neúrekom, dvanásť."
Chcel nacvičovať divadlá
O jeho definitívnych túžbach rozhodol J. Stražan so svojimi bábkami a divadelné predstavenie hry Ferka Urbánka Strídža spod hája, ktorú nacvičili ochotníci v Hybiach. Veľmi sa mu to páčilo.
„Vidíš - vravel otec - to nacvičil náš pán učiteľ." Od tých čias túžil zasa stať sa pánom učiteľom a nacvičovať pekné divadlá. A tento sen sa mu splnil. Obľúbil si aj písanie. Ako školák napísal prvú svoju hru o Jánošíkovi.
Učiteľovať začal v roku 1927 na Kysuciach v Čadci. Za štrnásť rokov učiteľovania nacvičil Ondrej Jariabek peknú hŕbku divadelných hier, veru aj tri, štyri do roka.
Hral v mnohých filmoch
V roku 1941 ho pozvali do činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, kde pôsobil až do roku 1980. Jeho herecké majstrovstvo bolo pre divákov vždy príťažlivé pre zrozumiteľnosť a markantnosť.
Obsadzovali ho často aj filmoví režiséri a je iba málo takých slovenských filmov, v ktorých by nevytvoril väčšiu či menšiu postavu. Jeho filmografia obsahuje 33 diel a v roku 1950 režíroval spolu s Bořivojom Zemanom slovenský film Kozie mlieko podľa divadelnej hry Jána Skalku. Najväčšiu popularitu si však získal ako sváko Ondro.
Radil družstevníkom
V nedeľňajších rozhlasových Besedách na priedomí sa prihováral družstevníkom. A ako. So šarmantným jariabkovským humorom im radil, smial sa z ich malicherných škriepok i pokáral, aby si Slováci nemárnili čas zbytočnými priekami.
„V roku 1953 (teda presne pred 60 rokmi, pozn. aut.) ma vedúci Roľníckej besedy Janko Pál prizval na spoluprácu. Ako sváko Ondro som sa v nej poslucháčom prihováral vyše dvetisíckrát. Všetky som si písal sám.“
Lebo, a to už vie verejnosť menej, Ondrej Jariabek má za sebou bohatú publikačnú činnosť nielen v novinách, ale aj ako autor bábkových hier či spoluautor filmových scenárov, napríklad slovenského filmu Čertova stena.
Pred smrťou, zomrel 3. februára 1987 v Bratislave, napísal autobiografiu s názvom Z pastierčaťa herec. Dva diely vyšli v roku 1988.
Dal si opraviť nohu
Spomienku na človeka úsmevného, pohotového a vždy ochotného pomôcť, uzavrieme práve jednou z historiek z nakrúcania filmu Čertova stena.
„Ondriš Jariabek pri filmovaní lyžiarskych scén vo Vysokých Tatrách si zlomil nohu. Zle sa mu to zrástlo, a tak sa stručným listom pýtal, či by mu to v Prahe na klinike profesora Hněvkovského opravili. Profesor Hněvkovský rovnako stručne odpovedal: Opravíme.
Jariabek prišiel a pánovi profesorovi položil nezvyčajnú otázku: Môžem si na tú opravu počkať? Môžete, odpovedal sucho Hněvkovský. Alebo nám tú nohu tu nechajte a príďte si pre ňu o tri týždne.“
Autor: Pavol Maria Kubiš
