LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Evanjelická fara úzko súvisí s aktivitami Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý sa narodil 19. marca 1817 a zomrel 21. februára 1888, čiže pred 125 rokmi.
V jeho životopise si všimneme najmä roky 1843, 1844 a 1848.
Rok 1843
Bol horúci júl roku 1843. Na fare v Hlbokom, kde pôsobil Hurban, bolo roboty okolo žatvy, statku. A predsa práve v tie rušné dni zavítali sem vzácni hostia – priatelia. Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža. Po večeroch neutíchajú rozhovory: „Čo za povedomie môže mať národ, ktorý ani mak zo svojho v živote pospolitom uznané nemá, ba ešte ani reč svoju užívanú nevidí. A čože za reč vyzdvihnete, za spisovnú? Akože inú – ako slovenskú a to tú, ktorá je najpravdivejšia, najzavarovanejšia, najčistejšia, najplnohlasnejšia a pritom najrozšírenejšia." Vzrušujúce debaty, polemiky, obrany i útok. Tak sa rodila spisovná slovenčina.
A o prebudenie a ustálenie nového slovenského spisovného jazyka sa zaslúžil predovšetkým Jozef Miloslav Hurban.
Rok 1844
V auguste 1844 cestoval do Liptova na známe zhromaždenie, aby bol pri zrode spolku, ktorý znamenal úvod do krátkeho, búrneho verejného života.
Prvá sednica sa konala v spomínanej Hodžovej fare v dňoch 26. až 28. augusta 1844 a tu vznikol prvý celonárodný spolok Slovákov Tatrín (1844 až 1848), ktorého cieľom bolo všestranne podporovať a zveľaďovať kultúrny život a vzdelanosť na Slovensku, hlavne vydávaním a distribúciou kníh v slovenskom jazyku a podporou slovenských študentov.
Tento spolok, priamy predchodca Matice slovenskej, významne prispel ku kodifikácii spisovného slovenského jazyka. Členom výboru sa stal i Jozef Miloslav Hurban.
„Kto len čo-to cíti ako Slovák, musí uznať, že je zvrchovaný čas, aby sa pre slovenský národ a život niečo po slovensky začalo.“
Rok 1848
Hodžova fara v Liptovskom Svätom Mikuláši zažila i ďalšie dve sednice Tatrína, a to 6. augusta 1845 a 16. a 17. septembra 1846.
Pred 165 rokmi 10. mája 1848 tu spísali a vyhlásili prvý slovenský národnopolitický program Žiadosti slovenského národa. Do Mikuláša odišiel Hurban s vedomím, že ľud je pripravený vystúpiť na ochranu práv Slovákov.
V Liptovskom Svätom Mikuláši, kde sa prijímali základné slovenské punkty, teda slovenské žiadosti, patril k najradikálnejším. Maďarská vláda vyhlásila stanné právo, na Hurbana, Hodžu a Štúra vydala zatykač.
O Korytnici
Dlhšie sa zdržal v Liptove v roku 1845. Jozef Miloslav Hurban sa vtedy liečil v známych kúpeľoch v Korytnici pri Ružomberku.
Vznikli tam satirické črty - mozaika Korytnické poháriky alebo Veselé chvíle nezdravého človeka, ktoré vydal v roku 1847 spolu s obsiahlou spoločensko-satirickou sklad- bou Divadlo duchov nad Tatrami.
Hurban doslova napíal: „Korytnica je jedna prekrásna dolina vo vidieku liptovskom v susedstve Zvolenskej stolice do jedného kúta tak stisnutá, že musíš pochybovať o tom, či by sa ešte ďalej mohla vytisnúť, a či tam za ňou nie sú už tie dosky, ktorými je svet zadebnený. Korytnická voda je medokýš, aký druhý nikde inde, a to ani tu v Ungerlande (Uhorsku), ani tam v Auslande (cudzine) niet.“
Jozef Miloslav Hurban pred 166 rokmi sa spolu s čitateľmi pýta: „Ale akože predsa tá Korytnica vyzerá? Či je to tam dáky kúpeľ? Či jesto tam aj dáke mestečko, dedina, osada? Takto sa spytujú dajedni."
Čo by napísal dnes?
Žiaľ, v týchto dňoch by sme mu mohli odpovedať, že pred desiatimi rokmi 1. januára 2003 kúpele v Korytnici prestali existovať.
Vybité okná, povytŕhané dvere, vyrabovaný interiér, prepadnuté strechy, všade burina. Kúpele sú dnes mestom duchov, hoci liečivá voda stále tečie z prameňa.
Ktovie, ako by ich v roku 2013 opísala vedúca osobnosť slovenského národného života Jozef Miloslav Hurban?
