RUŽOMBEROK. „Obetí komunistického režimu bolo veľmi veľa a nikto z nich by nemal zostať zabudnutý. Keby sme sa pokúsili vypísať ich mená, iste by sme ich nezistili všetkých. Táto pamätná tabuľa je aspoň morálnou rehabilitáciou ich všetkých,“ povedal člen predsedníctva Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS) Peter Sandtner.
Tabuľu odhalili riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobodu v Ružomberku Anton Majzel a za KPV Andrej Dvorecký, ktorého sestra Nora aj otec Ján tu boli väznení.
„Ľudia, ktorí si napriek hroziacim represáliám stoja za svojím názorom, vierou alebo myšlienkou a verejne ju obhajujú proti totalitnému zriadeniu, je jedno, či proti fašistickému alebo komunistickému, si zaslúžia našu úctu,“ povedal A. Majzel.
Tabuľu požehnal biskupský vikár Zboru väzenskej a justičnej stráže SR Bartolomej Juhás, ktorý predtým celebroval svätú omšu za obete komunistického režimu vo Farskom kostole sv. Ondreja.
Neľudské zaobchádzanie
Na svoj pobyt v ružomberskom väzení zaspomínal Milan Sojka. V ružomberskej väznici strávil sedem mesiacov aj svoje 20. narodeniny. A prečo sa do nej dostal?
„Boli sme kamaráti s tými, ktorí nechceli vstúpiť do družstva, nepáčilo sa nám, čo sa v 50. rokoch u nás dialo a začali sme pripravovať útek za hranice. Ale pravdepodobne nás niekto zradil, lebo nás pochytali skôr, ako sme sa stretli.
Zo všetkých síl sme sa snažili byť pozitívne psychicky naladení, ale fyzické tresty, neľudské zaobchádzanie a vyšetrovacie metódy aj tých naj-odolnejších strašne deprimovali. Hlavne nedostatok spánku ma zabíjal, výsluchy celé noci, stále dokola. Nevážil som ani 50 kíl.“
Z ružomberskej väznice ho odviezli do uranových baní v Jáchymove, kde pracovalo veľa politických väzňov. Volali ich mukli, čo znamenalo muž určený k likvidácii a zaobchádzali s nimi horšie ako so zlodejmi a vrahmi. Mnohí jáchymovské peklo neprežili alebo mali trvalé následky.
Zima, hlad, týranie a ťažká fyzická práca sa podpísali aj pod zdravotný stav Milana Sojku, ktorý sa opieral o francúzsku barlu. „Keď ma po rokoch pustili na slobodu, ťažko som si hľadal prácu, politického väzňa nikto nechcel. Asi pätnásťkrát som musel zmeniť zamestnanie. Po zmene režimu som sa dožil rehabilitácie, ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že nás rehabilitovali tí istí, ktorí nás predtým súdili. Som rád, že tá hrozná doba je už minulosťou a dúfam, že sa už nič podobné nezopakuje.“
Šestnásť rokov za mrežami
Na odhalenie pamätnej tabule prišiel až z Čiech, kam sa presťahoval, aj Dobroslav Pustaj, ktorý žil v Ružomberku. V roku 1952 ho odsúdili na 25 rokov za vlastizradu a špionáž.
„Bol som organizátorom hnutia Slobodné Československo. Išlo nám len o ľudské práva, slobodu prejavu a vierovyznania, a za to som strávil za mrežami dlhých šestnásť rokov, polovicu v samoväzbe v Leopoldove, potom v pražskej Ruzyni, Jáchymove a k tomu ešte dvadsať rokov perzekúcií. Mám veľmi smutné spomienky, ale keď som chcel žiť, musel som to všetko vydržať,“ povedal D. Pustaj.
Do ružomberskej väznice zatvorili mnoho nevinných ľudí, ktorí viac či menej otvorene nesúhlasili s režimom. Stačilo, ak mali v rodine kňaza, kamaráta v zahraničí, počúvali zahraničnú rozhlasovú stanicu alebo ich udal závistlivý sused.
Viliam Mitošinka opísal svoje zážitky v knihe Pamäti kňaza. Keďže odmietal vypovedať a priznať sa, dozorca mu vzal okuliare aj keď bol po operácii oka a preradil ho na celu k psychicky chorému boxerovi, ktorý ho fyzicky napadol.
Písal básne hrebeňom
Vo väzení v Ružomberku sa ocitol aj akademický maliar Ladislav Záborský. Vtedajším mocipánom sa asi nepáčil jeho obraz Kristus a robotník, na ktorom robotník namáhavo ťahá banský vozík a pred ním Kristus svoj kríž.
L. Záborský písal vo väzení básne. Keďže nemal pero ani papier, písal ich zubom vylomeným z hrebeňa na dno cínového lavóra, ktoré predtým natrel mydlom. Do večera sa báseň naučil naspamäť a tak sa to opakovalo. Napísal ich asi tridsať a štyri roky si ich každý deň vo väzení opakoval, aby ich nezabudol.
Po prepustení z väzenia ich prepísal na papier a neskôr vydal. Dve zazneli aj pred novoodhalenou pamätnou tabuľou v Ružomberku.
Osemnásťročný zomrel vo väzení
Zazneli aj mená viacerých obetí totalitného režimu, ktorí strávili istý čas v ružomberskej väznici. Aj meno 18-ročného Ivana Roštára, brániaceho pred zatknutím Viktora Trstenského na fare v Dolnom Kubíne, ktorý vo väzení aj zomrel ako jeden z najmladších väzňov. Mladých ľudí v nej väznili aj v 80. rokoch minulého storočia iba preto, že prenášali cez poľské hranice náboženskú literatúru.
Okrem členov KVPS, ktorí pietnu spomienku zorganizovali, sa na nej zúčastnili aj zástupcovia Svetového združenia bývalých československých politických väzňov (SZČPV), Politických väzňov - Zväzu protikomunistického odboja (PV ZPKO), Slovenského zväzu vojenských táborov nútených prác – pomocných technických práporov (VTNP –PTP), viceprimátor Ružomberka Stanislav Bella, europoslankyňa Anna Záborská a ďalší, ktorí vzdali hold obetiam komunistického režimu.
Bol medzi nimi aj Matúš Demko, režisér dokumentárneho filmu 22 hláv o prenasledovaných aj popravených politických väzňoch Bernardovi Jaškovi z Černovej a Pavlovi Kalinajovi. Najmladším účastníkom podujatia bol iba 5-mesačný Michal Buchta.
Nechýbala ani predsedníčka ružomberskej regionálnej pobočky PV ZPKO Mária Šidová, ktorá koncom 50. rokoch strávila rok vo väzení za podvratnú činnosť. Jej manžela Leopolda Šidu, organistu, dirigenta chrámového spevokolu Andrej, ktorý aktívne pôsobil proti totalitnému režimu, odsúdili za velezradu na 25 rokov.
V Liptove je päť tabúľ venovaných politickým väzňom komunizmu: popraveným Bernardovi Jaškovi v Černovej, Tomášovi Chovanovi v Hubovej, Bernardovi Nemčekovi v Likavke, prenasledovanému kňazovi Pavlovi Horskému vo Vlkolínci a katolíckym veriacim, ktorí bránili svojho kňaza v Komjatnej.
