Ružomberský rodák Anton Povážsky sa nedávneho odhalenia pamätnej tabule na budove ružomberskej väznice na pamiatku politických väzňov nedožil. Vlani zomrel vo veku 91 rokov.
RUŽOMBEROK. Anton Povážsky strávil vo väznici v samoväzbe vianočné sviatky v roku 1948, lebo neoznámil, že jeho známy chce opustiť republiku.
Vyšetrovali a väznili ho však už aj predtým za kritiku Beneša, rozširovanie proslovenských letákov aj za to, že spolu s inými vztýčil na vrchole Čebraťa slovenský dvojramenný kríž.
Bol v šestnástich väzniciach, prežil aj jáchymovské peklo
Vo väzení sa ako politický väzeň ocitol veľakrát, prešiel šestnástimi väznicami v bývalom Československu a odsedel si v nich spolu viac ako deväť rokov, prežil aj jáchymovské peklo.
Keď sme sa naposledy rozprávali, bol už vážne chorý a ťažko hľadal slová. Svoje zážitky z komunistických žalárov opísal v knihe Bez dôkazov. Vybrali sme z nej krátky úryvok.
„Zrazu sa na mňa vrhli obaja agenti a prv, ako som pochopil, čo sa deje, ležal som na zemi so zviazanými nohami dosť hrubým motúzom, čo sa podobal šnúre na vešanie prádla. Takto ma vytiahli nohami hore a hlavou dolu a uviazali na mreže cely. Nebol som vôbec vysoko od podlahy... kopali ma do hlavy, do zubov a zasahovali celú tvár napriek mojim zúfalým pohybom obviazaných rúk. Otázky sa sypali a sypali v trvalom slede s kopancami. Ani nečakali, čo im na ich otázky odpoviem, akoby ich jediným cieľom bolo ma takto zabiť. V hlave mi hučalo, pre krv som už skoro nevidel. Ale celé toto ich táranie prehlušila akási strašná rana doprevádzaná lomozom, pri ktorom som počul, akoby sa čosi lámalo. Súčasne som cítil, že moja ľavá noha prestala byť mojou...
Vybité zuby si vypľul do ruky a zaťal päsť
Keď som prišiel k vedomiu, ležal som na podlahe tej istej cely, kde ma vypočúvali... Chcel som čosi povedať, ale zistil som, že mám plné ústa nielen zrazenej krvi, ale i vlastných vybitých zubov. Nechcel som ich vypľuť na znečistenú podlahu, a tak som ich vypľul do vlastnej ruky a zaťal v päsť. Pán Z. mi nezabudol zdôrazniť, že v tomto veľmi viditeľnom prípade sa nedá vyhovárať, že som spadol zo schodov, a tak sa zranil. Musím vraj potvrdiť, že som napadol vyšetrujúci orgán.“
Napriek, hrôzam, ktoré Anton Povážsky prežil, na záver svojej knihy napísal: „Všetko vám odpúšťam, ale nedovolím, aby ste nám vy akokoľvek vládli!
V samotke bol aj Ján Kenyeres
Jedným z väzňov ružomberskej väznice bol aj 83-ročný Ján Kenyeres.
Porozprávali sme sa s ním krátko po odhalení pamätnej tabule. Zaujímalo nás kedy a prečo ho zatvorili.
„Bolo to 30. októbra 1948. Ráno som išiel do roboty, aj keď bola nedeľa a páter Sahulčík, ktorý zariadil rybárpolský kostol a ktorému som miništroval sa ma opýtal: - Janko, a koľko ľudí robí v tej fabrike v nedeľu? Zisti to a ja urobím omšu aj v sobotu.
Robil som v textilke v Rybárpoli, vyučil som sa za elektrikára. Z roboty som chcel ísť rýchlo domov, lebo bol futbal, ale už som ho nevidel, lebo ma zobrali do Ružomberka a dali do samoväzby."
V samotke bol mesiac. Opísal, že v nej bol malý stôl a stolček, sklápacia posteľ, ktorú večer o deviatej mohol dať dole a ráno ju musel vyklopiť, debnička a v nej prací hrniec. Cela mala dvanásť krokov, chodil hore-dolu a často si spieval Premilá matka, pomocnica ľudí.
„Dlho som si myslel, že je to dáky omyl, nedorozumenie. Asi ma musel niekto v robote prezradiť, keď som hovoril, o čom som sa ráno rozprával s pátrom. Bolo mi ho veľmi ľúto, bol to dobrý človek, ale komunistom a neznabohom ležal v žalúdku, stále hľadali zámienky, ako ho odstrániť. Pátra zavreli tiež a bol v tej istej väznici, ale nestretli sme sa tam, nevedeli sme o sebe."
Mama kľačiac prosila riaditeľa textilky, aby jej pomohol dostať syna z väzenia
Bolo mu ľúto aj mamy. Jeho otec zomrel, keď mal šesť rokov a z piatich súrodencov sa stali polosiroty. Bola už staršia, nevládala a nemohla ho ani navštíviť. Kľakla si vraj pred riaditeľom textilky, aby niečo urobil, aby jej syna prepustili, lebo je nevinný.
Po mesiaci ho preradili zo samotky medzi ostatných väzňov. „Chodili sme do papierní strúhať drevo. Celú zimu sme vonku škrabali kôru, bolo nám zima, mali sme mokré nohy, čo malo zdravotné následky. Obedy nám tam vozili na káre, raz za týždeň sme sa mohli osprchovať," zaspomínal Ján Kenyeres.
Vo väzení ho držala najmä viera
V ružomberskej väznici strávil aj Vianoce. „Boli to smutné Vianoce. Štedrú večeru nám dali o druhej poobede, cez okienko nám strčili rezance s makom a dve jablká - to bolo všetko. "
Štrnásteho apríla 1949 ho z väzenia prepustili. „Nebol ani žiadny súd. Obviňovali ma síce zo špionáže, ale nenašli príčinu, za čo by ma súdili. Pustili ma pod podmienkou, že podpíšem, že nebudem žiadať žiadne náhrady." Vrátil sa do textilky a zakrátko ho povolali do PTP. Ako pétépák v Českých Budejoviciach budoval letisko.
„To, čo ma vo väzení držalo, bola hlavne viera," povedal na záver Ján Kenyeres, ktorý si napriek všetkému zachoval optimizmus aj zmysel pre humor.
