Mal dobrých slovenských učiteľov. Do škôl totiž chodil v rodnom meste, od tercie v Kežmarku, v Prešove, po maturite šiel študovať do Budapešti a Berlína a pred sto rokmi, v roku 1913 promoval na lekárskej fakulte v Budapešti.
Potom pôsobil ako hlavný župný lekár v Liptovskom Svätom Mikuláši, neskôr sa presťahoval do Bratislavy, kde vykonával funkciu krajinského zdravotného inšpektora pre Slovensko.
Od roku 1953 žil na dôchodku v Piešťanoch, kde aj 26. marca 1977 umrel. Narodil sa v Liptovskom Svätom Mikuláši pred 125 rokmi, 10. marca 1888.
Máloktorý dramatik urobil toľko pre slovenské profe- sionálne divadlo ako národný umelec Ivan Stodola. So svojimi dramatickými pokusmi stál pri jeho silnejúcich začiatkoch. Vložil svoje sily do jeho hľadaní, úporne hľadal odpovede na otázky doby, ktoré slovenská profesionálna scéna tak potrebovala.
Svojimi komédiami liečil, satirickými tŕňmi bodal do toho, čo sa dramatickej terapii lekára - spisovateľa Stodolu krvopotne bránilo. Nie bez úspechu sa dotkol i tragických tém.
Pre Jožka Púčika sa nahneval senátor
Stál pri kolíske pôvodného repertoáru Slovenského národného divadla a podľa Petra Karvaša pre súčasnú slovenskú tvorbu znamená presne to, čo Ivan Krasko pre slovenskú poéziu. Zhodou okolností obaja velikáni bývali v Piešťanoch a stretávali sa.
V jednom rozhovore pre Pravdu v roku 1976 Ivan Stodola prezradil: „Svoj prvý literárny výtvor som uverejnil ako prvák na medicíne v roku 1906. Bol to referát v Národných novinách o divadelnom predstavení v Mikuláši.
Debutoval som hrou Náš pán minister v roku 1927, ktorá mala povzbudivý úspech na ochotníckych i profesionálnych javiskách. Dobrý ohlas mali tiež hry Bačova žena, Kráľ Svätopluk, Čaj u pána senátora, Keď jubilant plače, Marína Havranová i ďalšie.
Potom mala veľký úspech veselohra Jožko Púčik a jeho kariéra. Kritizujem v nej malomestské prostredie Liptovského Mikuláša a Martina. Senátor bol skutočný Martinčan. Ukrutne sa na mňa nahneval. Celkom som napísal dvadsaťpäť hier.“
Na motívy Stodolových hier vznikli dobré filmy
Život lekára, univerzitného docenta a dramatika bol v rokoch kultu 1951 až 1953 tragicky poznačený protizákonným zaistením, väznením a odsúdením.
Trvalo to presne na deň 23 mesiacov, kým prešiel krížovou cestou osobnej drámy väznicami v Bratislave, Košiciach, Ilave, Prahe a zasa v Bratislave. K týmto čiernym mesiacom svojho života sa Ivan Stodola vrátil v spomienkach s názvom Smutné časy – smutný domv roku 1969.
V ďalšej spomienkovej tvorbe sa venuje rodine a rodnému Mikulášu: Bolo ako bolo, Z každého rožka troška, Náš strýko Aurel, V šľapajach Hippokrata.
Na motívy a podklady diel Ivana Stodolu vzniklo i niekoľko filmových a televíznych adaptácií. Napríklad v rozvíjajúcej sa slovenskej kinematografii nakrútili podľa motívov jeho hry Bačova žena film Varúj! v réžii Martina Friča a Paľa Bielika v roku 1946, podľa hry Jožko Púčik a jeho kariéra veselohru Statočný zlodej, ktorý režíroval Ján Lacko v roku 1958 a podľa hry Marína Havranová snímku Traja svedkovia opäť v réžii Paľa Bielika v roku 1968.
Z jeho početných diel dostala naposledy podobu televíznej inscenácie komédia Veľkomožní pán.
Syn ako lekár sedával za otcovým písacím stolom
Syn slávneho slovenského dramatika, dermatovenerológ, doktor Stodola, ordinoval v sedemdesiatych rokoch minulého storočia na kožnom oddelení Krajského ústavu národného zdravia v starej prízemnej budove pri mestskom parku.
Sedel za písacím stolom, za ktorým, ako nám prezradil, roky sedával jeho otec. Reč sme viedli Liptovom počnúc, cez divadlo, diela jeho otca, až po bystrických ochotníkov. Tí onedlho naštudovali práve Stodolovu drámu Kráľ Svätopluk v réžii ďalšieho Liptáka Ladislava Hyžu.
Vnučka prezradila, čo mal rád
Lekár a dramatik Ivan Stodola mal dve deti, dcéru Nadeždu a syna Ivana. Pani Jana Formanová je staršou dcérou Nadeždy a v rozhovore s Monikou Macháčkovou si v 22. vydaní časopisu Život v roku 2011 na starého otca takto zaspomínala:
„Starý otec bol prísny a láskavý. Dodnes, keď sa musím v nejakej veci rozhodnúť, myslím naňho, čo by povedal. Jeho zvykom bolo, keď sme prišli domov od hocikadiaľ, vždy sme si sadli a porozprávali dopodrobna, čo sme zažili. Naučil nás tým všímať si svet okolo seba, trénovali sme si empatiu.
V jedle nebol vyberavý, mal rád jednoduché jedlá a ryby. Dodnes spomínajú na jeho recept na halušky. Správny pomer bol, ak na jednu halušku pripadla jedna škvarka. Mal veľmi rád aj orechovník. Keď na Vianoce stará mama piekla, ukrojil si ešte taký vlažný, vraj len taký falatík.
Každý pondelok mával hladovku. Večer si dával pohárik vína, ale bolo to šialené víno. Sám si ho vyrábal z raže, v jeho byte bol taký ľahký smrad, na chodbe to pobublávalo. Miešal si ho s červeným orešanským, bol to taký sedemchlapový nápoj.
Rád cestoval, na stanicu musel vždy prísť minimálne o hodinu skôr, lebo sa rád díval na vlaky. So sebou všade nosieval malý notes, aby si mohol zapisovať nápady a postrehy."
Autor: PAVOL M. KUBIŠ
