LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. To, že má Eva Běhalová z Liptovského Mikuláša sedemdesiatku, ťažko uveriť. Napriek tomu, že ju choroba znehybnieva, vrásky sa jej vyhýbajú a modré oči svietia spokojnosťou.
Skleróza po žene siahla, keď mala tridsaťosem rokov, teraz ju už berie ako nevyhnutnú spoločníčku. No nebolo to vždy tak.
Roska
„Keď som ochorela, bádala som, kde a ako sa stretnúť s ľuďmi s takou istou diagnózou. Tiež som chcela vedieť čo najviac o skleróze multiplex (SM),“ začala načrtávať žena cestu od choroby k založeniu klubu sklerotikov v Liptove. Informácie o chorobe získavala najmä v nemocniciach či na liečeniach a po sklerotikoch začala pátrať vo Zväze invalidov v Liptovskom Mikuláši.
Na magnetickej rezonancii v Martine si našla priateľov s rovnakou diagnózou, nakontaktovala sa na rovnako chorých v Bratislave a tam sa dozvedela, že práve organizujú celoslovenský rekondičný pobyt.
„Prvú rekondíciu som absolvovala v Kremnici,“ povedala.
„Hoci pobyt organizoval zväz invalidov, boli sme tam len sklerotici z celého Slovenska. Z Liptova som bola sama. Raz ma po cvičení čakali Jožko Kmeť a Ivan Košiba a obaja do mňa hustili, aby som založila klub v Liptove.“
Janka Urbanová, tajomníčka zo Zväzu invalidov Liptovský Mikuláš, pomohla žene vytriediť z liptovských zoznamov invalidov tých, ktorí mali SM, so slovami: „Nikto nemôže založiť klub sklerotikov len ty.“
Tak sa 8. novembra 1989 zrodil v Liptovskom Mikuláši zásluhou Evy Běhalovej liptovský klub sklerotikov Roska. Názov kopíroval z českého klubu – rostroušená skleroza.
Neskôr sa všetky slovenské Rosky premenovali na kluby SM. V liptovskom klube boli nielen Mikulášania, ale aj ľudia z okolia a tiež z Ružomberka. „Zakladajúcich členov nás bolo okolo dvanásť,“ doplnila E. Běhalová, ktorá Roske šéfovala prvých viac ako sedem rokov. „Začiatky boli ťažké,“ uzavrela.
Rekondície
Hlavnou náplňou klubu bolo najmä zabezpečovať rekondičné pobyty pre liptovských sklerotikov. Niekedy bol problém vybrať vhodné miesto, pretože zariadenie muselo byť bezbariérové a prístupné aj vozičkárom.
Prvý rekondičný pobyt zorganizovali po dlhom hľadaní v hoteli Bohunice v Závažnej Porube. Prišlo naň štrnásť ľudí so SM a všetci boli z pobytu nadšení. Občas však robili aj posedenia v kúrii na Námestí osloboditeľov v Liptovskom Mikuláši. Občas sa stretli pri kotlíkovom guláši, posedeli pri kávičke, dokonca usporiadali v kúrii aj výstavu prác svojich členov.
„Okrem toho sme každý týždeň cvičili v telocvični jednej škôlky. Predcvičovala naša členka z Rosky Zuzka Jančušková. Cvičila s nami aj na rekondičných pobytoch.“
Prečo je pre SM-skárov také dôležité cvičenie? „V chorobe nám tuhnú svaly, znehybnievajú kosti. Cvičením sa však choroba dá len držať trochu na uzde, vyliečiť sa z nej nedá. Vždy vravievam, že pre nás je veľmi dôležité rodinné zázemie, psychika a cvičenie. Keď som ochorela, aj mňa muž veľmi držal. Už zomrel.“ Teraz jej pomáha dcéra Eva, syn Roman, štyri vnúčence a opatrovateľka, ktorá k nej chodí každý deň. Samozrejme, kus lásky jej dáva aj fenka Žofka.
Choroba jej priniesla tiež veľa priateľov, s ktorými zažila mnoho radostných chvíľ. Len tak jej zažiarili očká, keď si na ne spomenula.
Spokojnosť
Napriek tomu, že je žena teraz spokojná, povedala: „Najťažšie bolo stotožniť sa s chorobou, prijať ju. Veľa som plakala na jej začiatku a nechcela som uveriť, že už sa nevrátim do zamestnania, pretože som si vravievala, že keď sa vrátim do roboty, bude lepšie.“
No nevrátila sa. Muž ju však držal a posielal na všetky pobyty, stretnutia, odviezol ju, kde bolo treba. Pomáhal, ako sa dalo. Už desať rokov je však bez neho.
„Pohoršilo sa mi, keď zomrel. Človek si na všetko zvykne, no na smrť najbližšieho sa nedá, chýba mi.“
Spočiatku doma veľa šila, vyšívala a plietla. Dvom deťom, potom dvom vnukom a dvom vnučkám. Prvému vnukovi vraj šila od malej košieľky na spanie až po oteplovačky, každý rok vždy väčšie. „Vtedy ma držali ručné práce, teraz krížovky a televízne noviny. Rada pozerám správy, veľa sa dozviem, ale mám rada aj filmy,“ usmiala sa.
Priatelia
Na prechádzky chodieva s opatrovateľkou len v lete. V zime jej tuhnú oveľa viac svaly ako v teplejšom počasí. Teplo a slnko jej však tiež nerobia dobre. Za vhodného počasia z druhého poschodia však zíde na špeciálnej pohyblivej stoličke dolu, potom musí dať opatrovateľka na schody šíny a po nich zvezie ženu na vozíku na chodník. Neľahká robota.
S priateľmi ju teraz spája už len telefón. „Medzi moje najlepšie kamarátky patria Zuzka Mudroňová a Lidka Matloňová, ale aj ďalší priatelia s roz-trúsenou sklerózou Naďka Galková, Naďka Devečková, Vilma Dermeková, Gitka Kvočiková, Albín Prančík, Jožko Kmeť a Zuzka Jančušková,“ vymenovala žena a potvrdila, že rozhovory s nimi jej hladkajú srdce.
