LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Dokonca aj z oficiálnych zastupiteľstiev Azerbajdžanu a Arménska sú informácie o Náhornom Karabachu úplne odlišné. Ako aj pohľad na vojnové udalosti spred osemnástich rokov.
Filmový dokumentarista Libor Špimr, ktorý žije v Liptovskom Mikuláši, sa rozhodol nakrútiť film o Náhornom Karabachu. Do krajiny, ktorú neuznal žiaden štát, vycestoval so strohými informáciami, kamerami a predbežným scenárom. Tri týždne žil v takmer vyľudnenom ruinovisku s vlkmi, vetrom a tieňmi. Klopal na dvere hŕsky tamojších obyvateľov, ktorí ho vďačne prijali, pohostili a rozprávali o živote v zornom poli armády, ktorá môže kedykoľvek zaútočiť.
„Prečo sa človek dobrovoľne vyberie do krajiny, v ktorej je na spadnutie ozbrojený konflikt? Republiku Náhorný Karbach, hoci vyhlásila samostatnosť, žiadna krajina sveta neuznala ako republiku. Chcem vysvetliť, prečo je to tak, no ak chce človek pochopiť celý problém, musí sa vrátiť do histórie,“ povedal dokumentarista.
Oficiálne patrí Azerbajdžanu
Republika Náhorný Karabach sa nachádza na južných svahoch Malého Kaukazu a nie je zaznačená na mapách. Územne totiž patrí oficiálne stále pod moslimský Azerbajdžan, hoci väčšinu obyvateľstva tvoria pravoslávni Arméni. Arménsko prebralo kontrolu nad oblasťou po vojne v rokoch 1992 až 1994. Karabašskí Arméni sa chcú začleniť pod Arménsko s tým, že by bolo jeho autonómnou oblasťou. Azerbajdžan to však nechce dovoliť, hranicu s Náhorným Karabachom strážia vojaci a delostrelecké batérie.
„Dôležitým míľnikom sporu bola arménska genocída v rokoch 1912 až 1918. Turci, terajší veľkí spojenci Azerbajdžanu, vtedy úmyselne vyvraždili takmer 1,5 milióna Arménov. Je to vôbec prvá zdokumentovaná genocída v dejinách ľudstva. Arménsku genocídu odsúdili mnohé krajiny, medzi nimi aj Slovensko. Turecko ju však stále popiera,“ opísal Špimr svoje pohnútky pripraviť dokumentárny film o nikým neuznanom štáte.
Obete na oboch stranách
Po prvej svetovej vojne pričlenil Sovietsky zväz územie Náhorného Karabachu k novovzniknutému Azerbajdžanu bez toho, aby sa niekoho pýtal na názor. Náhorný Karabach niekoľkokrát žiadal Moskvu o prinavrátenie právnej subjektivity, no tá to zmietla zo stola, pretože potrebovala azerbajdžanskú ropu a plyn.
Kolotoč žiadostí a odmietania sa opakoval, až kým prišla Gorbačovova perestrojka. Náhorný Karbach sa obrátil na Moskvu písomnou žiadosťou a tá ju posunula do Baku. Odpoveďou bolo vyvražďovanie Arménov, ktorí žili v hlavnom meste Azerbajdžanu. Konflikt vyvrcholil vojnou v rokoch 1992 až 1994. Jeho výsledkom bolo viac ako 17-tisíc mŕtvych Arménov a 26-tisíc mŕtvych Azerov. Vojna vyhnala ďalších 300-tisíc Arménov a takmer milión Azerov zo svojich domovov.
Zákaz vstupu
Náhorný Karabach a Arménsko majú zatvorenú hranicu s Azerbajdžanom a Tureckom. Táto pomyselná čiara zároveň vytvára skutočnú hranicu medzi islamským a kresťanským svetom. Jediná cesta, ako ho navštíviť, vedie z Arménska. Zázemie pre návštevu krajiny pripravil Špimrovi arménsky priateľ, fotograf žijúci v Prahe.
Dostať sa leteckou linkou z Prahy do Jerevanu, hlavného mesta Arménska, nie je problém. „Čo ale potom? Vlakové spojenie medzi Jerevanom a Karabachom neexistuje, autobusy jazdia bohvie ako. Prejsť takmer tristo kilometrov do Stepanakertu, hlavného mesta Náhorného Karbachu, sa dá len taxíkom,“ opísal dokumentarista.
Návštevník krajiny sa musí do troch dní ohlásiť na polícii, kde sa ho spýtajú, ktorú oblasť chce navštíviť. Víza dostane na ministerstve zahraničných vecí v Stepanakerte.
„Tu som dostal aj špeciálne povolenie na nakrúcanie a fotografovanie. Do pasu mi nalepili víza. Pre tento papier som teraz nežiadúcou osobou v Azerbajdžane a Turecku a v lepšom prípade na nepustia na ich územie,“ opísal Špimr. V tom horšom ho po prílete môžu rovno zatvoriť do väzenia.
Skromní, ale vzdelaní
V Náhornom Karabachu žil v pohraničnej oblasti len sedem kilometrov od hranice s Azerbajdžanom. V horskom mestečku Zar bývalo pred vojnou 1800 ľudí, dnes ich ostalo najviac 45. Ľudia ušli, arménske obyvateľstvo sa stiahlo do vnútrozemia alebo sa dalo na partizánsku vojnu. Azerovia sa báli prenasledovania, tak ušli do Azerbajdžanu.
„Nie je to mestečko v našom ponímaní. Presnejší opis je skôr ruinovisko, stovky opustených, rozstrieľaných domov. Tie obývané sa dajú spoznať len podľa strechy a satelitu,“ priblížil.
„Ľudia tu žijú v neskutočne skromných podmienkach. V dvoch izbách bývajú tri generácie rodiny, majú jednu skriňu a televízor. Napriek materiálnej chudobe ale kráčajú s dobou, domácnosti majú notebook s pripojením na internet a čo ma príjemne prekvapilo, obyvatelia Náhorného Karabachu hovoria viacerými svetovými jazykmi. Okrem rodnej reči sa odmalička učia v škole arménsky, anglicky, nemecky, francúzsky a pochopiteľne, ovládajú aj ruštinu.
Veľa mäsa a zeleniny
Náhorný Karabach v preklade znamená horská čierna záhrada. Názov dokonale opisuje realitu a životné podmienky. Karabach leží vo vysokej nadmorskej výške, tvoria ho skalnaté plošiny a stovky metrov hlboké rokliny. Aj to málo trávy každoročne ničia požiare z bleskov a zem je preto čierna. Obyvateľstvo sa kedysi živilo pastierstvom, po vojne sa štát snaží opäť zaviesť do vysídlených častí chov oviec, ale ide to ťažko.
„Karabašskí Arménci sú neskutočne pohostinní ľudia. Bežne ma volávali domov na návštevy. Prijať pozvanie znamená sedieť dve až tri hodiny za stolom. Podávajú kávu, ktorú pripravujú ešte klasickým spôsobom, nasleduje čaj. Medzitým sa pripravuje jedlo a stoly sa doslova prehýbajú. Základ ich stravy tvorí šašlík, teda pečené baranie mäso a množstvo zeleniny Neponúkajú veľa z jedného druhu, ale málo zo všetkého. Na stôl patrí aj vodka a výborné červené víno. Avšak Arméni nepijú, oni len popíjajú,“ opísal dokumentarista, ktorého zaujalo, že počas pobytu v Náhornom Karabachu nestretol obézneho a opitého človeka.
Pri potulkách sa nebál
„Jedna z ďalších prekvapivých vecí pre mňa bola, že v Náhornom Karabachu je nulová kriminalita. Bez problémov som mohol nechať v odomknutom aute so stiahnutými oknami celú techniku, nikto si to ani nevšimol. Nepoznajú túžbu po majetkoch,“ priblížil Špimr.
Hoci je Náhorný Karabach vnímaný ako riziková oblasť, dokumentarista sa pri nakrúcaní necítil nebezpečne.
„Ak vstupujete na územie cudzieho štátu alebo kmeňa, musíte rešpektovať ich pravidlá hry. Keď som sa túlal po horských sedlách, nemal som pocit, že mi chce niekto ublížiť. Náhorný Karabach nie je policajný štát. Vďaka tomu, že som sa po príchode nahlásil, ma nikto viac nekontroloval, hoci o mne všetci vedeli,“ spresnil Špimr.
O vojne sa učia aj malé deti
Obyvatelia Náhorného Karabachu žijú v obave, že rakety azerbajdžanskej armády môžu kedykoľvek dopadnúť na strechy ich domovov. Dokonca deti v škole majú na stenách plagáty s obrázkami nášľapných mín či návodom na rozobratie samopalu. „Štát ich pripravuje na to, že Azerbajdžan môže zaútočiť,“ opísal dokumentarista.
„Celý svet sa tvári, že sa nič nedeje, pretože je stále viac závislý od ropy, ktorú má Azerbajdžan. Rusko sa tvári neutrálne, nechce si pohnevať žiaden zo štátov, preto má na území Arménska s ich dovolením veľkú vojenskú jednotku. Azerbajdžan, ktorý má veľkého spojenca v Turecku, sa ale netají tým, že keď Rusko armádu stiahne, zaútočí na Náhorný Karabach.
Ospravedlnenka s ropou
Na medzinárodných rokovaniach sa hlavy Spojených štátov amerických, Francúzska a Ruska niekoľkokrát snažili vyriešiť otázku usporiadania Náhorného Karabachu, no bez hmatateľných výsledkov. Len ťažko predpokladať, že takmer 150-tisíc Arménov bude súhlasiť, aby ich riadil Azerbajdžan.
Okrem konfliktu náboženstiev mieša nebezpečnú zmes výbušniny pod Kaukazom aj strategická poloha Azerbajdžanu. Krajina totiž stráži bohaté náleziská ropy a zemného plynu, ktorým cez Turecko zásobuje Európu a tá sa stáva menej závislá od čierneho zlata z Ruska. „Okolo Náhorného Karabachu je hrozivé ticho, pre západnú Európu je mlčanie pohodlnejšie,“ uzavrel Špimr.
