LIPTOVSKÝ PETER. V anglickom Birminghame sa uskutočnila medzinárodná súťaž v dogdancingu a Slovensko reprezentovala Liptáčka Monika Olšovská s päťročnou Arsi.
Divácku kulisu tvorilo niekoľko tisícok milovníkov psích tancov. Nešlo však vždy doslova o tance, skôr o dramatické stvárnenie určitého príbehu.
Naše reprezentantky ho rozohrali na tému Hirošima. „Viem, že osud Hirošimy je smutný, tragický, ale som presvedčená, že práve takéto zlomové chvíle treba ľuďom pripomínať,“ poznamenala Monika k svojmu vystúpeniu.
Mimochodom, práve Hirošimu v talentovej súťaži porotca Jaro Slávik odsunul na vedľajšiu koľaj s tým, že súťaž je šou, ľudia sa chcú baviť, a tak Monikin a Arsiin príbeh z Japonska sa mu zdal príliš patetický. „Príbeh som brala ako posolstvo, ako výstražný prst celému ľudstvu.“
Príbeh o Hirošime v Anglicku zaujal
Monika priznala, že pred vystúpením v Anglicku mala nervy. Všetka nervozita padla, až keď s Arsi odtancovali. Štartovali medzi poslednými súťažiacimi. Všetci s veselými témami. Monika vo vnútri začala panikáriť, veď jej Hirošima bola smutná.
„Keď som videla vysoké známky hodnotenia porotcov, bola som veľmi prekvapená.“ Dodala, že hodnotenie v dogdancingu je podobné ako pri krasokorčuľovaní. Traja porotcovia mali k dispozícií pre každého súťažiaceho po desať bodov, naši reprezentanti dostali od 7,5 do 9 bodov.
Monika so svojím psíkom skončili na treťom mieste. Pred nimi stáli na stupni víťazov Belgičanka Jules O Dwyer s Flynnom a Francúz, majster sveta, Thomas Thierry s borderákom Speedom.
Liptákov ocenila po súťaži aj tohtoročná majsterka Európy zo Švajčiarska Yvonne Belin. Slovenská choreografia sa jej páčila a u nej vraj mala špeciálny efekt, lebo jej muž je Japonec. Obaja Monikino vystúpenie o to intenzívnejšie prežívali. „Som rada, že malo zmysel,“ povedala mladá žena, mamička dvojročnej Barborky.
Momentálne je mladá žena na materskej dovolenke. Pred narodením dcérky pracovala v Základnej škole internátnej pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou v Jamníku, kde okrem iného rozvíjala canisterapiu. Práca s deťmi je jej srdcovou záležitosťou a k liečeniu za pomoci psíkov sa chce k maličkým vrátiť. Kým je však na materskej, viac sa venuje dogdancingu.
Cestujú po celej Európe
Súťaž v Anglicku bola organizovaná ako súčasť najväčšej výstavy psov na svete. Volá sa Cruft a má veľmi dlhú tradíciu. Jej korene siahajú do 19. storočia.
Popri výstave sú tam agility, freestyle a rôzne iné psie športy. Každá krajina na súťaž môže vždy poslať len jedného svojho zástupcu. Ako sa tam dostala Liptáčka?
Dogdancing robí na Slovensku veľmi málo ľudí. „Minulý rok na majstrovstvách Európy v Prahe som sa prebojovala do top desiatky, skončili sme na šiestom mieste. S tým, že som stabilný reprezentant, ma Dogdancing klub Slovakia nominoval na súťaž do Anglicka.“
Na túto súťaž sa Monika prihlasovala v deň uzávierky. Do poslednej chvíľky nevedela, či jej psík dostane špeciálne číslo od Angličanov, aby mohol vycestovať.
„Druhým problémom boli peniaze. Keď som sa na súťaž prihlasovala, nemala som ich. Oslovila som však množstvo ľudí, a dnes som vďačná vedeniu istého penziónu, obci Liptovský Peter a Komunitnej nadácii Liptov. Nebyť ich, súťaže by som sa nezúčastnila.“
Peniažky na súťaže potrebuje Monika získavať priebežne. Veď najbližšia je z Liptova vzdialená 300 kilometrov. A to je ten kratší variant. Na súťaže chodieva po celej strednej Európe. V septembri plánuje ísť na majstrovstvá Európy do Holandska.
Rodina Moniku podporuje
„Som rád, že je Monika šťastná,“ odpovedal Monikin manžel Vladimír na otázku, či mu nerobí problém púšťať ženu na súťaže. Naopak, na ktorú súťaž môže, ide ju podporiť aj s dvojročnou dcérkou Barborkou. Dokonca strihá a mixuje hudbu k Monikiným choreografiám. Keď však treba, ostane opatrovať malú. Inokedy pomôžu mamy. Obe pracujú, takže ideálne na súťaže pre našu dvojicu sú víkendy.
„Teraz však vyzerá, že pocestujem so psíkom do Kalifornie na desať dní,“ prekvapila mladá žena. Dostala pozvanie urobiť súkromný seminár vo veľkom komplexe zariadení pre psy v Los Angles.
Toto pozvanie nie je jediné. Moniku volali do Nemecka aj Belgicka, no keďže dcérku ešte dojčila, odmietla ponuky. Nad Amerikou vážne rozmýšľa. Veď na súťažiach sa zatiaľ nestretla so žiadnym Američanom, ktorý by robil dogdancing.
Dogdancing je mladý šport
„V Anglicku ma veľmi milo prekvapila na súťaži Juhoafričanka Xandre Deandren s Finnom, ktorých temperamentný africký tanec roztancoval celé tribúny. Dokonca ich prišiel podporiť obrovský fanklub priaznivcov.
Xandre mala nádherný africký kostým, výbornú hudbu a spracovala národnú tému. Tie mám veľmi rada. Kedysi som tiež so psíkmi robila folklór, ale stalo sa mi, že vystúpenie neoslovilo,“ zauvažovala žena.
Doplnila, že Francúz, ktorý sa umiestnil na druhom mieste, používa veľmi veľa rekvizít. Aj jeho súťažná choreografia Levieho kráľa obsahovala náročné cviky práve okolo rekvizít. On sám mal perfektný kostým paviána Rafikiho. Na konci svojho vystúpenia ešte na ploche odmenil psa plyšovým levom. Ten sa hneď po vystúpení pred divákmi zahral a aj si túto rekvizitu odniesol von z arény.
Takže súťaže sú veľakrát o dobrom nápade a kreativite. Každý súťažiaci sa však môže v prejave nájsť. Francúz stavia na rekvizitách, iní na svojich pohybových zručnostiach, na tanci, národných prvkoch, Monika na príbehu.
Dogdancing je mladý šport, rýchlo sa vyvíja. Každý z tých, ktorý pripravuje psíky na súťaže, sa snaží nájsť a nacvičiť so svojím miláčikom nové kúsky. Monika tiež, ale to sa neprezrádza.
Cvičí doma v izbe na koberci, ale aj na ihrisku, lúkach, v priestoroch obecného domu. Arsi v rámci tréningu, napríklad cúva po celej ceste k domu. „Dogdancing ide veľmi dopredu, takže predpokladám, že o chvíľu všetci začneme spolupracovať aj s choreografmi, kostymérmi, krajčírkami. Nebudeme si robiť všetko sami,“ uzavrela Monika Olšovská.
