LIPTOV. Kolískou papierníctva v Liptove ale nie je Ružomberok, ale Liptovský Michal. Papiereň tu fungovala takmer o tri storočia skôr.
Na výrobu papiera v minulosti majstri nepoužívali drevnú hmotu, ale handry, ktoré rozmleli a zmiešali s vodou pomocou sily vodného kolesa. Prvé papierne boli vlastne mlynmi, ktoré stáli pri potokoch.
Prvý papierenský mlyn v Liptove stál preto pri Ľupčianke, postavili ho mešťania z Partizánskej, vtedy Nemeckej, Ľupče na farských pozemkoch Liptovského Michala ešte v roku 1596.
Papiereň v Liptovskom Michale je teda najstaršou v Liptove a popri papierni v Levoči aj jednou z najstarších na Slovensku.
Okrem Liptovského Michala fungovala papiereň od roku 1721 aj v ružomberskom Bielom Potoku na Jaziercach a od 1776 aj v Palúdzke.
Spád a číra voda, ktorá nezamŕzala
Najstaršia liptovská papiereň stála na Ľupčianke, ktorá zároveň vytvárala hranicu medzi chotármi Partizánskej Ľupče a Liptovského Michala.
Papiereň poháňalo koleso na Ľupčianke, ktorej voda nezamŕzala ani v zime a mala potrebný spád. Starí majstri volali takéto toky teplicami. Ľupčianka mala okrem toho číru vodu, čo bolo druhou podmienkou pre výrobu kvalitného papiera.
Viliam Decker, autor publikácie Z dejín papiera a papiernictva na Slovensku, opisuje miesto, kde stála papiereň ako nie príliš vábivé.
Na druhom brehu, ktoré miestni volali vŕšok Ďúr, boli totiž šibenice Partizánskej Ľupče, na ktorých sa, aj keď nie často, konali popravy.
O sláve papiera písal aj Matej Bel
Počas svojej takmer tristoročnej existencie bola neustálym jablkom sváru medzi oboma obcami či majiteľmi blízkej píly alebo mlyna o právo využívať vodu. Hádky a intrigy nechýbali ani medzi predošlými majiteľmi navzájom.
Spory ľupčianskej radnice s majiteľmi papierne dokonca spôsobili, že pri písaní mestských protokolov používala radnica radšej papier zo vzdialenejších papierní.
Papiereň preberá v roku 1693 ľupčiansky mešťan a sudca Ondrej Zima, dovtedy patrila mestu Partizánska Ľupča. Zima ju však prenajal na sto rokov jezuitom z Kláštora pod Znievom, ktorí pôsobili v neďalekých Liptovských Sliačoch. Papiereň mala svojho majstra, čo sa odrazilo aj na kvalite. Počas storočného pôsobenia jezuitov dodávala papiereň papier do univerzitnej kníhtlačiarne v Trnave.
Papiereň bola v 18. storočí chýrna, Matej Bel vo svojich Notíciách píše o výbornej kvalite a povesti michalského papiera. „Musela mať dobré meno, lebo vtedy dlho trvalo, kým sa povesť o výrobkoch rozchýrila,“ píše Decker.
Súčasťou papierne boli dve vodné kolesá, drevené stupy s kladivami, ktoré rozbúchavali handry a načieraciu kaďu. Moderný holender, teda mlecí stoj na handry, pribudol až v 19. storočí. V papierni vyrábali písacie, pijavé, ale najmä tlačové papiere.
Strojová výroba papiereň položila
Od Zimovcov kúpili papiereň na prelome 18. a 19. storočia bratia Pavel a Juraj Pánikovci z Podbiela. Bolo to náročné obdobie, pretože ručnú výrobu začala striedať strojová výroba. Papiereň bola zastaraná, bratia investovali do opravy, no kvalita papiera aj tak klesala.
Po ich smrti ju odkúpil Štefan Búbala, ktorého potomkovia boli zároveň aj poslednými majiteľmi. Nedarilo sa im držať krok s podnikmi, ktoré prešli na strojovú výrobu papiera, k postupnému zániku prispel aj požiar papierne. Búbalovci ju síce opravili, ale vyrábali len lepenku a drevovinu. Papiereň zanikla v roku 1882.
Dnes už po jednej z najstarších slovenských papierní neostala ani stopa, stavidlá odstránili a jej budovy zrútili, ledva pozorovať prítokové žľaby a kanále.
