RUŽOMBEROK. No smoliarska prehra (0:1) s „kopaničiarmi“ ich odsunula na 6. miesto. Rovnako Ružomberok skončil tiež vlani, no s iným, oveľa nabitejším kádrom. Aj o práve skončenej sezóne sme hovorili s kapitánom futbalovej Ruže Tomášom Ďubekom.
Úvod však patril ešte čerstvejšej téme, nominácii ružomberského stredopoliara na blížiaci sa kvalifikačný zápas o postup na majstrovstvá Európy 2014 Lichtenštajnsko – Slovensko, ktorý sa hrá 7. júna vo Vaduze.
Po vašej asi najvydarenejšej sezóne prišla pozvánka na zraz reprezentačného A mužstva. Ako ste sa túto príjemnú správu dozvedeli?
- Je to taká čerešnička na torte mojej sezóny. Zbadal som, že mi svetielkuje mobil, avizujúc došlú esemesku. Bola od môjho niekdajšieho spoluhráča z Ružomberka Mareka Bakoša, momentálne hráča Plzne. Gratuloval mi k nominácii, hneď som si to išiel overiť na internet.
Prišli aj ďalšie blahoželania?
- Niekoľko. Ozval sa generálny riaditeľ nášho klubu Milan Baraník, tréneri Ladislav Šimčo, Anton Šoltis, vedúci mužstva Peter Adamčiak i mnohí kamaráti.
Premiérové pozvanie do národného mužstva urobilo však aj škrt vo vašich dovolenkových plánoch. Kde ste sa chystali?
- S priateľkou Renatkou a takmer dvojročným synčekom Tomáškom sme sa chystali do Turecka spolu s Lukášom Grešákom, Petrom Maslo a ich priateľkami. Tú dovolenku sme si pred pol druha mesiacom aj zaplatili. Takže bolo treba nájsť za seba náhradu. Bral som to ako príjemnú starosť. Reprezentácia je niečo výnimočné, nič iné neprichádzalo ani do úvahy.
Cítili ste v tej chvíli aj nejaké chvenie?
- Určite. Dostať sa do „A tímu“ Slovenska nie je bežná vec. A neporovnateľná s mojimi štartmi v mládežníckych reprezentačných výberoch. Prvé mužstvo je na očiach celej futbalovej verejnosti. Upokojoval som sa, že predsa nejdem do neznáma, že sú tam moji bývalí spoluhráči Marek Sapara a Marek Bakoš či Marek Hamšík, s ktorým sa poznám od detstva.
Obráťme teraz list. Aké pocity máte po sezóne, ktorá skončila predchádzajúcu nedeľu?
- Keď si premietnem, čo všetko sa vlani v lete v klube dialo, tak si myslím, že môžeme byť spokojní. Ružomberok išiel do súťaže s veľmi mladým kádrom, s viacerými chlapcami, čo nemali za sebou ani jeden štart v Corgoň lige. No mrzí ma, že sme neskončili vyššie. Do poslednej chvíle bolo v hre 3. miesto a štart v Európskej lige. S týmto mužstvom by to bola veľká diera do sveta. Zároveň si dovolím povedať, že šiesta priečka je v poriadku.
V čom vidíte príčiny, že napriek veľkému odhodlaniu získať plných šesť bodov, finiš mužstvu nevyšiel absolútne nevyšiel – v Trenčíne prehra 0:5 a na záver na vlastnom ihrisku s Myjavou 0:1?
- Všetko sa zlomilo v Trenčíne už v prvom polčase. Za stavu 1:0 pre domácich sme mali tri veľké šance. Stačilo vyrovnať a zápas mohol mať úplne iný priebeh. Verím, že aj celá sezóna by potom pre nás vyznela optimistickejšie. No nepodarilo sa nám skórovať, naopak do našej siete padol ďalší lacný gól. Potom Trenčín začal hrať jemu vlastnú kombinačnú hru a bolo po všetkých nádejách.
Takže tento zápas z ročníka 2012/2013 vás najviac škrie?
- Určite. A potom jesenná vysoká domáca prehra 0:4 s Myjavou.
Ani v jednom, ani v druhom stretnutí sme si taký výprask nezaslúžili.
Za predchádzajúcich sedem sezón ste v najvyššej súťaži nastrieľali štrnásť gólov. Teraz za jeden ročník trinásť, z toho deväť počas jarnej časti. Klobúk dole! Zatienili ste aj mnohých obávaných útočníkov a zaradili sa medzi najlepších corgoňligových zakončovateľov. Takmer ste útočili na titul ligového kanoniera.V čom tkvie tajomstvo vašich streleckých kopačiek?
- Najprv by som to popravil. Nie som žiadny vychýrený strelec. No jar mi vyšla, naozaj mi to padalo. Keby som poznal recept, tak ho prezradím, no ani sám neviem, čo je za tým. Neraz stálo pri mne aj šťastie, lopta sa odrazila presne tam, kde som stál. Streleckú tabuľku som si dáko nevšímal, najviac ma tešilo, že pomáham mužstvu. Veď futbal je kolektívna hra.
Ktorý gól z tejto sezóny zostane asi najdlhšie vrytý vo vašej pamäti?
- Dva boli také, na ktoré sa nedá len tak zabudnúť. Ešte v jeseni v 5. kole sa mi s Košicami podarilo asi z dvadsaťpäť metrov trafiť šibenicu a v jarnej časti to bol zápas so Zlatými Moravcami. V šestnástke som prešiel cez dvoch hráčov a od žrde sa lopta odrazila do siete.
Neraz mali ľudia dojem, že si to na ihrisku užívate. Mali ste od trénera Ladislava Šimča viac voľnosti než v minulosti?
- V ofenzíve mi tréner dal voľné ruky, mal som byť tam, kde si to situácia vyžadovala. Vlastne som robil to, čo ma bavilo. Nezväzovali ma špeciálne defenzívne povinnosti. Myslel som hlavne na útok a jeho podporu. Pri bránení bolo mojou úlohou akurát si postrážiť stred ihriska.
Ešte otázka na záver. Budete aj v sezóne 2013/2014 obliekať ružomberský dres?
- Zmluvu mám platnú ešte jeden rok. Zatiaľ nič iné sa ani nerysuje. Uvidíme, nechám sa prekvapiť, ako sa všetko vyvinie. V Ružomberku dochádza k výmene klubového manažmentu, prídu tiež noví tréneri. Sám som zvedavý, ako to bude ďalej.
