LIPTOVSKÝ JÁN. S názvom Odpady a druhotné suroviny bola konferencia už piatou v poradí, v štvorročných intervaloch ju organizuje Katedra neželezných kovov a spracovania odpadov Technickej univerzity v Košiciach.
V súčasnosti je veľmi aktuálna problematika strategických aktivít Európskej únie. Do platnosti by sa postupne mali dostať v priebehu budúceho roku. Sú zamerané na zemské zdroje, suroviny a recykláciu, keďže prax ukázala, že vo svete je katastrofálny nedostatok kovov, ale aj energie a treba ich nejako nahradiť.
Odborníci v globálnom meradle stanovili štyridsaťjeden kritických surovín, z toho štrnásť pre Európsku úniu. Dvanásť z nich tvoria kovy. „Máme napríklad nedostatok vzácnych kovov - kobaltu, cínu či antimónu. To znamená, že približne do dvadsiatich rokov by sme pri dnešnej spotrebe mohli vyčerpať všetky ich náleziská na celom svete. Napríklad cín je len veľmi ťažko nahraditeľný v informačných technológiách,“ vysvetlil hlavný organizátor Tomáš Havlík z košickej Technickej univerzity.
Žijeme vo svete veľkých rozporov
Dodal, že musíme hľadať riešenie, cestu vidí napríklad v rozumnom správaní, no nebude to vraj jednoduché. „Žijeme vo svete veľkých rozporov, stále sa hovorí o nejakom šetrení, pýtam sa, ako a kto má vlastne šetriť? Nesmieme z prírody viac brať ako skutočne potrebujeme. Je to teda o spotrebe. Už teraz nám chýbajú životne dôležité suroviny, v mnohých krajinách je nedostatok vody a ľudia nemajú čo jesť. Ak sa prekročí istá hranica, môže to ohroziť takzvaný sociálny zmier a skončiť kolapsom,“ povedal odborník.
Už v zákonoch o odpadoch je podľa T. Havlíka definovaná základná hierarchia, ako by sme sa mali správať. Už v prvom bode sa hovorí, že všetci sú povinní využívať také technológie, ktoré neprodukujú žiadne odpady. Veľa rozporných príkladov našiel v automobilovom priemysle.
„Prečo vyrábame autá s dvesto či tristo konskými silami, ktoré dokážu vyvinúť viac ako dvestokilometrovú rýchlosť? Často majú aj vyššiu spotrebu. Veď maximálna rýchlosť na diaľnici je vo väčšine krajín obmedzená na 130 kilometrov na hodinu,“ dodal.
Ďalej vysvetlil, že pri obmedzení výkonu pri autách na bežné použitie by sme obmedzili aj spotrebu palív. Pýtal sa, prečo automobilky bežne nevyrábajú hliníkové karosérie? Materiál je trikrát ľahší ako oceľ a nehrdzavie. Odpadá teda aj technológia zinkovania. „Vysvetľujem si to tak, že tomu bráni silná loby záujmových skupín. Automobilisti, naftári či gumári si znižovanie nákladov zrejme neprajú,“ povedal.
Benzín či nafta plyn nediskvalifikujú
Odborník povedal, že tí, ktorí o tom rozhodujú, si budú musieť uvedomiť, že to takto do nekonečna nemôže pokračovať. Dôležité je hľadať sofistikované a vedecky podložené riešenia a nie len o nich donekonečna rozprávať. Príkladov existuje vraj mnoho, len ich nechceme rešpektovať.
„Opäť uvediem jeden z automobilového priemyslu. Technológia jazdenia na plyn je už dávno preverená a funguje aj v praxi. No nepoznám žiadnu automobilku, ktorá by mala takýto výrobný program vo väčšej miere rozbehnutý. Pričom v žiadnom ohľade benzín či nafta nemôžu plyn diskvalifikovať. Spotreba je buď menšia, alebo rovnaká, z environmentálneho hľadiska je neporovnateľný, cena je nižšia a zásob je na svete päťkrát viac ako ropy. Existujú aj iné alternatívne pohony, vodík či elektrina. Takže technológií existuje mnoho, ale nie je záujem ich ďalej rozvíjať,“ vysvetlil T. Havlík.
Problematika druhotného spracovanie odpadu je známa možno štyridsať rokov. Sme stále len na začiatku tohto procesu. „To, čo zatiaľ vieme, sú v podstate len naivné šumy. Sú odvetvia, ako napríklad hutníctvo, staré najmenej 9-tisíc rokov a stále o ňom nevieme všetko,“ doplnil odborník.
Spracovanie odpadu je skôr evolučná záležitosť, to znamená že sa to musíme postupne naučiť. Vo svete sú ale krajiny, ktoré mám môžu byť vzorom.
„Vo Švédsku či Nórsku s environmentálnou gramotnosťou taký problém nemajú. Majú jasné pravidlá a dodržujú ich. Na Slovensku je problémom vysoká miera korupcie, väčšina z nás bežne porušuje i najzákladnejšie pravidlá. Záleží, ako dokážeme akceptovať pravidlá i to, čo je dobré a inde bez problémov funguje,“ dodal.
Recyklácia závisí od množstva surovín
V súčasnosti prebieha veľká diskusia o pripravovanom zákone, ktorý by mal zrušiť výkup kovového odpadu. T. Havlík si myslí, že ak sa to zavedie do praxe, môže sa ľahko stať, že všetok taký materiál poputuje napríklad do susedného Maďarska či Poľska.
„Problém tak nemusíme vyriešiť, z lokálneho hľadiska to nemusíme ustrážiť. Sme v Európskej únii s otvorenými hranicami, preto sa napríklad nezálohujú ani PET fľaše,“ vysvetlil.
Medzi laickou verejnosťou často počuť názor, že recykláciou sa nahradia všetky primárne suroviny. Odborník povedal, že takáto predstava je naivná. Keby neboli primárne suroviny, neboli by ani odpady.
„Tým, že recyklujeme odpad a znovu ho používame, šetríme prírodné zdroje a predovšetkým životné prostredie. Ľudí je stále viac, na svete je nás už takmer sedem miliárd a odpad už nemáme kam dávať. Preto je dôležité naučiť sa ho efektívne druhotne využiť,“ konštatoval.
T. Havlík na záver dodal, že Slovensko má z hľadiska odpadov aj ďalší vážny problém. Sme malá krajina a každá materiálová recyklácia závisí od množstva odpadu.
„Z hľadiska sofistikovaného riešenia by sme možno museli postaviť jeden recyklačný kombinát na lúke medzi Zvolenom a Banskou Bystricou. Z dôvodu logistiky by sme odpad vozili a spracovávali v strede republiky. Vtedy by to možno fungovalo. V súčasnosti máme v krajine nevyužitých viac ako dvesto percent recyklačných kapacít, tento materiál nám jednoducho chýba,“ uzavrel.
