Trochu sa pomýlili, tento rok slávia päťdesiatku.
BOBROVEC. Bolo to desať rokov po tom, čo sir Sir Edmund Percival Hillary so šerpom Tenzingom Norgayom vystúpili i zostúpili ako prví na svete na Mount Everest.
Pri zrode bobroveckého horolezeckého oddielu stáli Ján Lisý s prezývkou Paráč, Julo Rusina ako Cilkin, Rudo Meššo bol Rolf, Ján Fašiang - Lismák, Jozef Kubala - Duco a Vladimír Tábory.
Dnes už skúsení seniori spolu s premožiteľmi Mount Everestu oslavujú okrúhle jubileum. Prví päťdesiatku od založenia oddielu a druhí šesťdesiatku od pokorenie strechy sveta.
Začínali ešte na konopných lanách
V šesťdesiatych rokoch boli v Liptove dva aktívne horolezecké oddiely - v Ružomberku a Jasná v Liptovskom Mikuláši. Keď založili v Bobrovci tretí horolezecký oddiel, mohli lezci vytvoriť sekciu alebo zväz a dostať prostriedky na činnosť aj od štátu.
Prvé horolezecké kroky neboli jednoduché. Ešte predtým, než mladí amatéri založili oddiel, začínali na skalách v lome pri Uhlisku. Bolo to neďaleko Jalovca v Západných Tatrách a púšťali sa aj do jaskýň na Mníchu.
Liezli na konopných lanách a po domácky vyrobených skobách. Používali pri tom aj hasičské karabíny. Jeden zo zakladateľov Ján Lisý sa dokonca postupne vypracovali aj medzi profesionálov. Najprv ako člen Slovenského a potom aj Československého horolezeckého zväzu.
„V začiatkoch nám odborne radil a učil nás rôzne grify Braňo Ulenfeld, vynikajúci horolezec z Ružomberka. Veľa sme sa dozvedeli aj od Ivana Kováča zo Závažnej Poruby. Chodili sme na rôzne zrazy či kurzy a postupne sa zdokonaľovali. Neskôr sme začali organizovať aj vlastné expedície. Vymýšľal ich hlavne Rudo Meššo, dušou oddielu bol Ján Gregor, v podstate doteraz nás nevyčerpateľnou energiou a zápalom dokáže motivovať,“ zaspomínal bývalý stredoškolský učiteľ 75-ročný Julo Rusina.
Bobroveckí horolezci s peniazmi na expedície problém nemali. Zarábali si kde sa dalo, robili výškové roboty, pravidelne natierali komíny vo fabrikách, ale aj kostoly. „Problémom pri cestách bol skôr devízový prísľub. Vždy to bol dlhý úradnícky boj,“ dodal J. Rusina.
Valuty ukrývali do drevených klinov
Išlo o povolenia Štátnej banky česko-slovenskej na výmenu maximálneho množstva korún československých za devízové prostriedky, čiže valuty, potrebné na cestu mimo socialistických štátov. Na expedície zvyčajne chodili ôsmi až deviati.
„Mali sme pravidlo, že ak jeden alebo dvaja z nás devízový prísľub nedostanú, cesta sa ešte oplatí. Ak by už boli traja alebo štyria, expedíciu by sme zrušili. Našťastie sa nám to nikdy nestalo,“ vysvetli J. Rusina.
Často im ale vymenené valuty nestačili. Museli si preto napríklad západonemecké marky zabezpečiť aj nad rámec devízového prísľubu.
„Boli sme špecialisti, veľa vecí sme si vyrábali sami. V obchodoch vtedy toho veľa nebolo, dnes je to už iné, kúpite si čokoľvek. Vyrábali sme si napríklad aj drevené kliny, ktoré sa bili do veľkých špár. Do niektorých sme vyvŕtali dieru, napchali tam devízy, zaštopľovalo a zatreli farbou. Tie kliny, v ktorých boli peniaze, sme si ešte označili, aby sme ich nebodaj nezabili medzi skaly,“ vyzradil tajný recept, ako si bezpečne ukrývali peniaze pri prechode cez československé hranice, 70-ročný J. Gregor.
Chlapci z bobroveckého lezeckého oddielu absolvovali viac ako sedemdesiat výprav do zahraničia. Napríklad do indických Himalájí, na Ararat či do pohoria Ťan-Šan. Boli aj na Sicílii, no za najkrajšie považujú Lofotské ostrovy v Nórsku.
„Liezli sme tam počas polárnej noci, bol to fantastický zážitok. Vystúpili sme aj na vrcholy vo Veľkom Atlase či Kaukaze a v podstate sme zdolali všetky európske pohoria, no najobľúbenejšie sú stále Alpy,“ dodal J. Rusina.
Náladu im často pokazili naši colníci
Na západ prvýkrát J. Gregor vycestoval v roku 1974.
„Vtedy som pocítil ten rozdiel už za hranicami v Rakúsku, bolo tam všade čisto, pokosené trávniky, bol to pre mňa trošku šok. No postupom času sme si na to zvykli. Pri ceste späť nám často dobrú náladu pokazili naši colníci. Prešacovali nás, kontrolovali, prehádzali celé auto. Mohli byť v podstate radi, že sme sa vrátili. Kolegovia zo Západu nás neraz aj prehovárali, aby sme ostali, no boli by to ťažké, mali sme v Liptove rodiny i vybudované zázemie,“ zaspomínal lezec.
Horozecký rekord oddielu zatiaľ drží Rudolf Meššo. V rámci slovenskej expedície v roku 1974, ktorej súčasťou bol aj známy cestovateľ a horolezec František Kelle, prekonal pri výstupe na Nošak (7495) v afganskom Hindúkuši sedemtisícovú hranicu.
Na expedíciu z Bobrovca do afrického pohoria Atlas v roku 1981 cestovali v avii. Požičali si ju z kvačianskeho družstva a nájom za auto si museli odrobiť. Striekali a dezinfikovali maštale, prekladali hnojivá a robili rôzne pomocné práce.
„Keď sme prechádzali španielsko-marocké hranice, mali sme s autom problém. Bola to klasická skriňová avia na prepravu ľudí s oddelenou kabínou pre šoféra. Marokánci nám to ale nechceli uznať, že auto vraj nemôže prepravovať ľudí a nechceli nás do krajiny pustiť. Obviňovali nás, že ho chceme v Maroku predať. No nakoniec, keď pri prehliadke colník vošiel do obytnej časti a zbadal na strope neónové svetlá, povedal - choďte,“ zaspomínal na veselý zážitok J. Gregor.
Odfotili sa s Reinholdom Messnerom
Počas návratu zo Sýrie v roku 1990 horolezeckým veteránom náhoda prihrala nečakané stretnutie. Išli po mori loďou do jedného z talianskych prístavov a cestou sa zastavili v ešte v Dolomitoch v oblasti Tre Cime. Alpy boli už tradičnou zastávkou pri návrate z každej európskej expedície. Rozdelili sa na dve skupiny. Mladší, medzi nimi aj J. Gregor, si zvolili náročnejší výstup horolezeckou cestou na Cimu di Lavaredo. Starší v zložení Rudo Meššo, Jozef Komár, Paľo Mitter a Julo Rusina išli nenáročnú túru na vrch Monte Paterno.
„V stene pod Cimu di Lavaredo sme boli trošku nervózni. Videli sme vrtuľník, lietal blízko okolo nás, hundrali sme, aj sme si zahrešili, čo za baranie hlavy to nad nami krúžia. Keď sme sa vrátili a stretli s druhou partiou dozvedeli sme sa, že z podvesu helikoptéry sa na vrchol z Monte Paterno spustil bradatý muž. Keď ho zbadali, spoznali, že je to Reinhold Messner,“ povedal J. Gregor.
Jeden zo slovenskej skupiny horolezcov vedel anglicky a dal sa s ním ihneď do reči. Dozvedel sa, že uznávaný taliansky horolezec točil film k storočnici miestneho horského vodcu.
„Bol veľmi príjemný a zhovorčivý, dobre poznal Tatry, dokonca niektorých slovenských alpinistov. Nakoniec sme sa s ním vyfotili. Bol to veľmi príjemný zážitok na konci expedície,“ doplnil kolegu R. Meššo.
Skončil tristo metrov pod vrcholom
Napriek tomu, že zliezli mnohé svetové pohoria, na slovenské Tatry nedajú dopustiť. Niektoré miesta sú podľa nich veľmi náročné a dokážu potrápiť aj skúseného horolezca.
Rozdiel je podľa R. Mešša hlavne vo výške.
„Akonáhle sa dostanete nad tri alebo štyritisíc metrov, môžete pocítiť výškovú chorobu. Jej prejavy sú však rôzne, často pomôže dobrá fyzická kondícia. S výškovou chorobou mám svoje skúsenosti. V Hindukúši mi skrížila cestu na Nošak. Ostal som tristo metrov pod vrcholom," zaspomínal lezec. Na expedíciu sa poctivo pripravoval, trénoval, mal vynikajúcu kondíciu.
„V asi 7200-metrovej výške mi doslova ochrnuli nohy. Nemohol som sa ani pohnúť. Strávil som tam tri dni. Našťastie, v nižšom tábore boli chlapci, ktorí ma stiahli dole. Keby som tam ostal ešte jeden deň, som úplne hotový, asi by som to neprežil. Týždeň mi trvalo, kým som sa ako tak dal dokopy,“ opísal nepríjemný zážitok ostrieľaný 73-ročný horal.
Vždy žili ako veľká rodina
J. Gregor dodal, že na kamaráta príliš tlačili, aby na vrchol vystúpil.
V expedícii patril medzi tých, ktorí pripravovali výškové tábory. Táto robota tradične ostáva najmladším. Vynášali veci, behali medzi tábormi, vyčerpali sa a nemali čas na aklimatizáciu.
Nakoniec ani jeden z nich na vrchol nevyšiel.
„Podobnú skúsenosť som zažil, aj keď sme boli na medzinárodnej expedícii v pohorí Ťan-Šan. Základný tábor sme mali v štyritisícmetrovej výške. Kolega z Moravy vystúpil do druhého výškového tábora do 5600 metrov a odtiaľ sa už nepohol. Bolo mu nevoľno, jednoducho ho to už vyššie nepustilo, musel sa vrátiť,“ zaspomínal.
Majú aktívnych nástupcov
Seniori si pred niekoľkými rokmi povedali, že by ešte chceli vystúpiť na všetky najvyššie hory okolitých štátov.
„Začali sme v Maďarsku, tam sme asi len päťdesiat metrov išli pešo. Potom sme boli na českej Snežke a naposledy na poľskom Gievonte, ktorý je symbolom krajiny,“ povedal s úsmevom J. Gregor.
Julo Rusina povedal, že päťdesiat rokov je veľa v živote človeka a päťdesiatročné výročie oddielu, ktorý spoluzakladal, je veľký úspech. Vždy žili ako jedna veľká rodina, pomáhali si a mali vynikajúce vzťahy.
Počas celej histórie oddielu nemali okrem troch vážnych pádov žiadny smrteľný. Prisúdil to najmä tomu, že vždy bola pri lezení najdôležitejšia bezpečnosť. Horolezeckých seniorov teší, že majú svojich aktívnych nástupcov.
„V oddieli vyrastá už štvrtá generácia aktívnych horolezcov nielen z Bobrovca, ale i z Jalovca, Trsteného, Liptovského Trnovca či Liptovského Mikuláša. O budúcnosť horolezectva v Liptove preto určite strach nemáme,“ dodal.
