LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Až stretnutie posledného 33. kola a výhra 2:1 s Dolným Kubínom rozhodli, že jediný liptovský klub bude účastníkom druhej najvyššej slovenskej futbalovej súťaže aj v nasledujúcej sezóne.
„Som šťastný a spokojný, že sa nám podarilo zachrániť. Má to veľký význam pre ďalšie smerovanie klubu. Každé vypadnutie, bez ohľadu na súťaž, rozkolíše hladiny v klube, stráca sa elán. Aj pri negatívnom konci som však bol pripravený pokračovať. V tomto prípade by sme sa nevzdali a zabojovali o postup. Našťastie, tento scenár sa nemusel naplniť, pocity sú o to príjemnejšie,“ povedal Mikušiak.
Prezident klubu sa tento týždeň dožíva životného jubilea. K päťdesiatke tak dostal najkrajší futbalový darček.
„Už by som si neprial dostať sa do takejto záchranárskej situácie. Reálnym cieľom v ďalšej sezóne bude pokojný stred tabuľky, aby sme nemuseli absolvovať záchranársky maratón. Ten stojí veľa nervov a vypätia. Základným kameňom záchrany bola výhra v Dolnom Kubíne, od ktorej sme sa odrazili.“
Mrzieť, naopak, môže zbabrané domáce stretnutie s Rimavskou Sobotou. Až na tento duel sa scenár záchrany napĺňal.
„Chvalabohu za výhru Ružinej v Kubíne, ktorá bojovala o umiestnenie do poslednej chvíle. Naopak, škoda prehratých zápasov v Ružinej a v Šamoríne, kde sme už do 15. minúty mohli vyhrávať 3:0.Nakoniec sme takým skóre prehrali po individuálnych chybách. A to už nehovorím o zápase v Senci, kde sme v samom závere nepremenili penaltu. V Bardejove sme prehrali v nadstavenom čase, doma remizovali s Ružinou,“ konštatuje Mikušiak, ktorý je v Tatrane už osemnásť rokov v najvyšších funkciách (predseda správnej rady či prezident) a záchranárske práce zažil aj v sezóne 2002/2003, keď bol klub treťoligový.
„Za ten čas sa niečo vybudovalo, futbal sa posunul vpred. To tiež boli dôvody, prečo som sa s vervou pustil do záchrany. Toto sú zlomové okamihy pri živote klubu. Zápas s Kubínom sme mali vo vlastných rukách, bol som presvedčený, že ho zvládneme a zachránime sa.“
