LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Žiaci už netrpezlivo počítajú dni, ktoré im zostávajú do konca školského roka a vymýšľajú plány na leto. Jedným so zaujímavých nápadov môže byť aj návšteva školy, v ktorej sa nemusia učiť.
V Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku inštalovali výstavu, ktorá návštevníkov prenesie o sto rokov naspäť, do skromných priestorov dedinských škôl, kde sa deti učili v malej triede a kúrili v piecke, do ktorej nosili polienka z domu.
Najstaršia a najkrajšia škola bola v Hybiach
Cenné informácie získali pracovníci múzea zo starých školských kroník, jednými z najvzácnejších sú kroniky z prvej polovice 19. storočia, ktoré písali učitelia z dnes už zaplavenej Liptovskej Sielnice.
Výbornú prácu odviedli vtedajší učitelia Adolf Peter Záturecký, zberateľ ľudových prísloví a vydavateľ a tlačiar Karol Salva.
Výstavba budovy školy erárom alebo cirkvou bola pre obec veľkou udalosťou. Najbežnejšie ju tvorili jedna trieda, malá komôrka na učebnice a izba, v ktorej býval učiteľ. V triede bolo okrem lavíc, učiteľského stola a tabule aj malé harmónium, podľa ktorého sa učili deti spievať.
Ak dedina nemala vlastnú školu, žiaci museli dochádzať do ďalšej dediny alebo ju zriadili v provizóznych priestoroch pri kaštieľoch, v hospodárskych budovách, bývalej krčme alebo v súkromných domoch ako to bolo v Gálovanoch, Jalovci či Dúbrave.
Najstaršia škola, ktorú vypátrali pracovníci Liptovského Múzea v Ružomberku, bola v mestečku Hybe. Podľa starej cirkevnej matriky stála už v roku 1717.
Medzi najstaršie liptovské školy patrí aj škola v Liskovej, ktorú postavili v roku 1780 a zaujímavosťou bolo, že v sobotu a nedeľu sa v nej napriek skromným rozmerom 6 krát 4 metre konali tanečné zábavy a divadlá.
V neskoršom období ich prestavali, zväčšili kapacitu a budovy slúžili nielen na vzdelávanie, ale stali sa aj kultúrnymi strediskami s javiskom. Nová škola v Hybiach dostala dokonca prezývku krásavica liptovských predvojnových škôl.
Ekzamény skladali pred veľkou komisiou
Učiteľ patril kedysi spolu s richtárom a farárom k najvýznamnejším postavám v obci, obyvatelia ho mali v mimoriadnej úcte. Deti skúšal dvakrát, v zime a lete vždy pred komisiou, ktorú tvorili okrem učiteľa aj zástupcovia obce a cirkevná vrchnosť. Museli preukázať znalosti náboženstva, čítanie, písanie a počítanie. Na konci skúšok deti spievali piesne. Starších žiakov skúšali aj z človekovedy alebo museli z pamäti premieňať peniaze.
Okrem toho sa dievčatá učili ručné práce, aby vedeli prišiť gombík, zaplátať oblečenie, vyšívať alebo pliesť. Chlapci zas získavali skúsenosti so včelárstvom a ovocinárstvom.
Neskôr sa od zimných skúšok upustilo a ostali len letné. Veľká komisia nehodnotila len znalosti detí, ale aj schopnosti učiteľa. Ak obstáli, mohli usporiadať veľkú slávnosť, majáles. Deti, rovnako ako dnes, dostali vysvedčenie, vtedy sa však volalo Upovedomenie o pokroku školskom.
Dlhé prázdniny trávili prácami na poliach
Školský rok netrval vždy desať mesiacov ako dnes. Deti v mestách mali pokoj od školy tri mesiace, na vidieku až štyri. Dnešné deti ale nemajú dôvod na závisť, prázdniny trvali preto tak dlho, lebo deti sa bežne zapájali do poľnohospodárskych prác.
„Z usmernenia vo veci trvania školského roku 1874 sa dozvedáme, že v evanjelických liptovských školách sa školský rok končil 30. júna. V tých dedinských školách, kde deti pomáhali pri kopaní zemiakov, začínal nový rok až 1. novembra. Starších žiakov mohol učiteľ na niekoľko dní uvoľniť vždy na jar, počas orby a sejby,“ povedala kurátorka výstavy Iveta Zuskinová.
Priestory výstavy s názvom Obecná škola doplnili múzejníci o pôvodné predmety, ktoré patrili k školskému životu pred storočím, napríklad staré kroniky alebo učebnice, ktoré sú písané v slovenskom jazyku s výnimkou jednej, ktorá je v nemčine. Výstava potrvá do konca júla.
