Až po rokoch si automaticky život v základnej škole spájame s konkrétnymi ľuďmi, s ktorými sme prežili detstvo. Platí to aj o jubilujúcej škole, ktorú ako jednu z prvých novostavieb v Liptove postavili a až je to na neuverenie i so štandardnou telocvičňou. Pred šesťdesiatimi rokmi.
Za riaditeľovania Vasila Nestora a Ondreja Šefčíka bola telocvičňa kráľovstvom Albíny Slivkovej. Tam sme sa naučili preskakovať cez kozu, ale aj štvorylku.
Nezabudnuteľné školské časy
Vo výchovno-vzdelávacom procese som nijako zvlášť nevynikal ani pri skúšaní pred tabuľou. To všetko je dávno preč, a tak ako väčšina myslím si, že v Liptovskom Jáne som prežil aj vďaka škole nezabudnuteľné roky svojho života.
V obci vládla priam kúpeľná atmosféra i s nedeľným korzom popod horu a späť cez dedinu. Odlišnosť od ostatného liptovského sveta asi nebola náhodná. V letovisku už za monarchie fungovalo letné kúpalisko a história sa tu snúbila s prírodnými danosťami. I to vplývalo na nás žiakov.
Na spomienke nechýbala ani Mária Barániová, pri ktorej som sa cítil ako ryba vo vode, lebo učila výtvarnú výchovu a to mi išlo od ruky, na rozdiel od počtov.
Niekoľkí sme chodili k pani učiteľke Mešťanekovej na klavír. Bola už na dôchodku, ale stále dávala hodiny priamo v obecnom učiteľskom byte, súčasť skromnej budovy starej školy. Podnes opustená na Starojánskej ulici ešte stojí.
U Kašiakov na hornom konci blízko kade som spolu s inými deťmi videl prvýkrát televízne vysielanie, v obecnom kine pri katolíckom kostole zasa Poklad na Striebornom jazere a v čase vyučovania v jeden sychravý novembrový deň Ruský zázrak, povinný dokument z Leninovej revolúcie.
V roku 1962 nás Ernestína Benková učila v jednej triede tri ročníky. O rok neskôr Alžbeta Gašparová to mala jednoduchšie, lebo učila iba jednu triedu piateho ročníka.
Vlado Balco poslal na oslavy list
Jeden zo spolužiakov Vlado Balco, teraz profesor a garant na Vysokej škole múzických umení v Bratislave namiesto seba poslal na oslavy šesťdesiatky školy list.
Spomienku na svoju alma mater oživil glosou, v ktorej zohral úlohu Eduard Grečner. Generácie detí učiteľa vidia s husľami v ruke a so spevom na perách. Aj zlí aj dobrí žiaci museli spievať.
Balco sa po rokoch priznal i k snom, ktoré sníval na Dubci, na miernom kopčeku nad obcou, kde exponoval prvýkrát vo svojom živote filmový celuloidový pás.
Záberom filmu, s ktorým vyrazil potom do Prahy sme všetci zúčastnení nie celkom rozumeli, lebo scenár mal známy slovenský režisér v hlave. Hľadanie, to je výstižný názov snímky, ktorá bola zrkadlom stavu mysle mladých.
Nebola to náhoda. Lebo každé dieťa najprv hľadá samého seba, svoje miesto pod slnkom, aby v dospelosti nadobudnuté poznatky a skúsenosti zúročil.
Aj to spája generácie detí pred nami, ktoré sa učili ešte v starej škole s tými, ktoré sa vzdelávajú teraz v novej, hoci už šesťdesiatročnej škole v Liptovskom Jáne.
