ZÁVAŽNÁ PORUBA. Peter Stromko a Tatiana Stromková si kúpili pred trinástimi rokmi v Závažnej Porube rodinný dom. Nebanujú a sú spokojní. Nebola to vec náhody, ale výsledok dlhodobej, premyslenej prípravy.
Rozhodli, že svoj život venujú deťom a zvieratám. Obracajú sa k nim s plnou vážnosťou a úprimnosťou. Vychovávajú dvoch synov a všetci spoločne sa oddávajú rovnakej záľube. Tým koníčkom sú práve koníky, o ktorých bude reč. Mladší sa volá Nikita, starší Norwik. No nepredbiehajme.
Ako mladý človek strávil Peter Stromko jeden aj pol roka v Amerike. Pracoval na stavbách, umýval okná na výškových budovách. Robil piatok, sviatok.
Manželka Tatiana zas v Londýne opatrovala deti. Keď sa vrátili zo sveta na Slovensko, usadili sa v Závažnej Porube.
Úspory a peniaze zarobené v zahraničí smerovali tam. Dom je jedna vec, jeho rekonštrukcia a modernizácia druhá. Ale všetko zvládli, postupne sa zabývali. Deti sú už Porubänia, majú tam kamarátov a rodina svorne priznáva, že by nemenili.
Najskôr dom, potom kôň
Po oprave domu prišli na rad hospodárske stavy. Po dlhej, dvojročnej príprave si v roku 2009 kúpili v Dlhej nad Oravou deväťmesačné žriebätko. Priamo spod kobyly.
Ako človeku, tak aj zvieratku je osamote smutno. Žriebätko potrebovalo spoločnosť. Kamaráta mu našli v Dolnej Tižinej. Vybrali si triapolročného koníka. Na skúšku, či si budú v páre rozumieť.
„Kôň je spoločenské zviera, vo dvojici sa cíti bezpečne. Citovo si sadli, začali sa zoznamovať. Postupne sa jeden stal vodcom, druhý rešpektuje prvého. Dnes sú takí priatelia, že ich nemožno od seba oddeliť,“ vysvetlil chovateľ tejto nerozlučnej dvojice.
Poznamenajme však, že Hafling je veľmi pokojné plemeno, učenlivé a nenáročné na chovanie. Hodí sa do záprahu, pod sedlo i na hipoterapiu.
No všetko, čo kôň dokáže, je len to, čo do neho človek vloží. Treba predvídať, ako sa zachová, čo spraví. Gazdovi musí dôverovať. Keď má strach, ujde. Vybudovať vzťah je to najdôležitejšie. Hovorili sme o nenáročnosti chovu. Ale koník je živý tvor, nemožno ho odstaviť ako auto, potrebuje pravidelnú starostlivosť a primeranú výživu.
„Mal som veľa záľub, rybačku, horolezectvo. Táto záľuba však potrebuje celého človeka. Všetko vedľajšie preto stojí bokom. Pre nás prioritu predstavuje rodina, práca a kone. Tieto hodnoty tvoria chlieb pre naše telo i dušu. Na vysedávanie niet času. Je to len pre aktívnych ľudí. Cez leto sú koníky na zelenej strave. Kosíme naokolo šesť záhrad a susedia sú nám vďační. Veď často nevedia, čo s trávou. A koníky ju zužitkujú, ochránia životné prostredie. Je to bylinožravé zviera, pre ktoré seno predstavuje hlavnú zložku potravy. Na zimu treba zabezpečiť dve nákladné autá balíkov sena, slamy. Krmivo pripraviť a uskladniť,“ dopovedal.
Ide to aj bez biča
Kôň je veľké zviera, má svoju hlavu a treba rozumieť reči jeho tela. Obyčajne chybu spraví človek.
Kôň je navyše veľmi plaché zviera. Obrazne povedané, najskôr uteká a až potom rozmýšľa. Musí byť v bezpečí, cítiť istotu. Nesmie mať negatívnu skúsenosť. Nemožno mať v jednej ruke cukor a v druhej bič.
„Kone zásadne nebijem, bič mám len na parádu, no niekedy treba aj tvrdšie a ukázať, kto je tu pánom,“ dodal pre vysvetlenie.
„Kôň sa dokáže všetko naučiť, len to niekedy dlhšie trvá. Potrebuje stály tréning. Podobne ako športovec. Ak sa vyskytne problém, hľadáme riešenie na internete, alebo u skúsenejších chovateľov a dáme si poradiť. Najdôležitejšia je bezpečnosť, aby sa nič nestalo.“
Od chovateľa sme sa dozvedeli, že pravidelný a cieľavedomý výcvik koňa sa začína od troch rokov. Učí sa reagovať na povely, ťahať, jazdiť. V tomto čase mení zuby. Do piatich rokov rastie. Mentálne a fyzicky je dospelý až v tomto veku. Vtedy sa ukáže, čo chovateľ do koňa vložil. Ak robil dobre a postupoval správne, všetko sa vráti a to aj s úrokmi. Že je to radosť a potešenie chovateľa, netreba prízvukovať. A ešte niečo.
Dvojka koní by sa mala orientovať a prirodzene správať aj v premávke na ceste. Ľudia sú však všelijakí. Vodiči áut sú väčšinou ohľaduplní voči konskému záprahu.
Najväčšie problémy robia motorkári. Zrýchlením, nečakaným predchádzaním a hlučnosťou. Ale aj na to si kone postupne zvyknú. Tieto zvieratá ako účastníci cestnej premávky sú rovnako ohrozené ako cyklisti.
Bližšie k človeku ako pes
Boli časy, keď v Porube mali robotu s podkúvaním traja kováči. Podkúvali kone ťažné, čo robili na poli a v hore.
Dnes je iná móda. Kone sa chovajú nielen na prácu, ale pre potešenie a relax. A chodia naboso ako dakedy chodili ľudia, keď šetrili čižmy. Strúha sa kopyto, upravuje tvar.
„Priučil som sa a už to dokážem urobiť sám. Koníky učím dvíhať nohu, postáť na troch. Ak je vzájomná dôvera, človek je schopný konské kopyto ošetriť celkom sám, bez pomoci. Ale to je už kus umenia,“ doložil.
Hovorí sa, že pes je najlepší priateľ človeka. „Mám dvoch psov, ale môžem smelo povedať, že kôň má k človeku bližšie. Má dušu, ktorej treba rozumieť a vycítiť, čo ide spraviť. Za chyby sa platí aj v tomto prípade. Mojou neopatrnosťou a nepredvídavosťou mi koník zlomil nohu. Ale nezanevrel som. Nasledovala deväťmesačná maródka. Podržala ma však moja manželka, kone opatrovala, starala sa o ne, venovala sa im tak, ako deťom. A ja som jej za to veľmi vďačný.“
Čo z tohto príbehu vyplýva? Kto nemá v úcte partnera, dieťa, zviera, strom, kvet, lesnú studničku nemá v úcte nič. Žiť a pracovať treba z plnosti síl a výsledkom nie je tovar, ale vzťah. A na to často v dnešnej dobe zabúdame.
