LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov bol výraznou postavou fotografie podtatranského regiónu. Počas svojho nezvyčajného života prešiel mnohými profesiami, ale jeho skutočnou vášňou zostala práve fotografia.
Veľkú časť fotografií roky skrýval na pôjde, ani sám nevie prečo. Čas sa na nich podpísal len malou žltou stopou, preto stále pôsobia príjemným dojmom. Romantické scenérie prírody sa striedajú so ženskými aktmi, každodenným životom obyčajných ľudí, či portrétmi.
„Pracoval som aj v textilke ako reklamný fotograf. Musel som dokonca robiť pracovné fotografie. Robotu lekárov v laboratóriách, brigády robotníkov, rôzne stranícke schôdze či prvomájové pochody“ spomínal pán Rudolf pri fotografii, ktorá dokumentuje nadšené oslavy sviatku práce a budovanie socializmu.
„Nakoniec som ostal pri reportážnej fotografii, ktorej som sa venoval až do dôchodku“. Neskôr syn pána Rudolfa ponúkol fotografie do galérií s cieľom otvoriť menšiu výstavu, ale stretol sa, žiaľ, s odmietnutím.
Túžil spoznať mesto
Rudolf Kmeť sa narodil v roku 1912 v Bobrovčeku. Navštevoval evanjelickú cirkevnú školu. Pokračovať na gymnáziu alebo mešťanskej škole bolo veľmi komplikované. „Vtedy z podhorskej dediny autobusy nechodil,“ vysvetlili fotograf.
Keď mal štrnásť rokov, stál pred rozhodnutím výberu budúceho povolania. Otec mu poradil, aby skúsil šťastie ako mlynár, ale priznáva, že od života chcel viac. Na dedine nemal veľa príležitostí. Osud mu podal pomocnú ruku v podobe kamaráta v Liptovskom Mikuláši. „Hovorím mu, Paľo, pozri sa po nejakom mieste učňa, lebo na dedine nevidím žiadnu perspektívu.“
Prijal miesto cukrára, ale za najdôležitejšie považoval to, že získal príležitosť v meste. Ako mlynára si ho obľúbili a snažili sa ho presvedčiť, aby neodchádzal do mesta.
Život vo Svite
Práci cukrára sa venoval päť rokov. Medzitým si v šestnástich rokoch kúpil na splátky prvý fotoaparát .Vo voľnom čase sa okrem fotografovania venoval aj oprave rádií. „Vtedy mal rozhlas inú hodnotu ako dnes,“ povedal pri pohľade na fotografiu ľudí, počúvajúcich rádio.
Byť cukrárom celý život sa mu nepozdávalo, a tak sa snažil vymyslieť niečo nové. Jeho švagor pracoval vo Svite v Baťových závodoch a poradil mu, aby skúsil šťastie tam. „Začínal som ako robotník a postupne získal miesto v kancelárii štatistiky,“ prezradil pán Rudolf a len s úsmevom ešte dodal: „Dokonca bez maturity“ .
Hoci venoval práci veľa času, fotografia si našla u pána Rudolfa stále miesto. Keďže pracoval vo fabrike, svoj záujem sústredil na reklamné fotografie. Podarilo sa mu založiť najsilnejší fotografický klub na Slovensku.
Aké je to byť letcom
Po druhej svetovej vojne Američania nechali vo Svite sedem lietadiel, a preto bolo nutné zamestnať pilotov. „Vždy som bol za každú zábavu, a preto som sa zapísal na letecký kurz,“ povedal pán Rudolf.
Neskôr však dvaja piloti odleteli na západ a už sa nevrátili. Preto mu vtedajší mocní zobrali doklady a v lietaní už nemohol pokračovať. Znovu sa vrátil na Liptov a intenzívnejšie sa venoval fotografii. Založil a viedol fotografický krúžok pri Dome osvety a pripravil celoslovenskú výstavu amatérskej fotografie. Doma mal zariadenú vlastnú tmavú komoru. Venoval sa rekreantom a organizoval pre nich rôzne zábavné programy.
Dokonca sa mu podarilo zachytiť tajomníka komunistickej strany bývalého Sovietskeho zväzu Nikita Sergejeviča Chruščova s československým prezidentom Antonínom Novotným v Štrbe.
Stal sa dobrodruhom
V súčasnosti si Rudolf Kmeť užíva dôchodok a ešte donedávna cestoval po svete. Španielsko, Grécko, Taliansko, Rusko, Grécko, Taliansko sú len zlomkom krajín, ktoré navštívil. Znova fotografoval, ale už nie tak intenzívne ako v minulosti.
Pri oslavách deväťdesiatich narodenín len tak poznamenal, že sté narodeniny dožije, a potom načne aj druhú stovku. „Bol som optimista a vždy som mal ambície niečo dokázať.“
Autor: Patrícia Víťazová
