LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Dnes kronika futbalového mužstva starých pánov váži asi desať kilogramov a je v nej vyše päťsto fotografií. Pri príležitosti štvrťstoročného jubilea sme v nej zalistovali a porozprávali sa s jej autorom.
Old Boys ste založili v júni 1988, ale prvá fotografia v kronike je čiernobiela a vyzerá staršia. Kto na nej je?
- Je to fotografia z roku 1974, keď sme otvárali nové ihrisko. Prvý zápas na ňom vtedy odohrali internacionáli z Ondrašovej s internacionálmi z Palúdzky. Palúdzka vyhrala 1:0. A práve s týmito ondrašovskými internacionálmi v trochu obmenenej a doplnenej zostave sme v roku 1988 hrali prvý zápas my, novozaložený Old Boys Ondrašová. Čiže hrali vlastne ondrašovskí starší starí páni proti mladším starým pánom. Remizovali sme 2:2. Old Boys som založil s pomocou Janka Križku - Šuhajka a Petra Fiačana - Pinca.
Hrávali ste predtým v Ondrašovej futbal?
- Predtým som hral za Liptovský Trnovec, odkiaľ pochádzam. V 73. roku, keď som odchádzal na vojnu, som posledný zápas odohral práve proti Ondrašovej, vyhrali sme 3:1. Dal som vtedy dva góly. Do Ondrašovej som sa presťahoval v roku 1979.
Aké boli začiatky Old Boys v Ondrašovej?
- Tie prvé roky bolo málo starých pánov, nebolo to nejako organizované, nebola žiadna liga. Spočiatku sme hrávali hlavne s hokejistami - Majeríkom - Papajom, Jančim, Mišurom, Zatkalíkom... a ďalšími. Telefonovali sme do okolitých dedín, či nemajú starých pánov a nechceli by si zahrať futbal, a tak sa to postupne rozbiehalo. Často sme chodili do Vavrišova, Podturne, Beňadikovej, jednorazové turnaje sme mali napríklad v Kvačanoch, Sielnici, Prosieku. Zahrali sme si, vždy niekto uvaril guláš, po zápase sme si dali pivko, podebatovali. Bolo to spontánne a bolo to fajn.
A v súčasnosti?
- Aj teraz je to fajn, aj keď sa mi zdá, že niektoré družstvá to berú až príliš vážne. Ale s úsmevom na tvári sa lepšie robí kľučka ako so zaťatými zubami. Dnes už hráme futbal skôr pre zábavu a ani nie tak nohami, ale skôr rozumom. Často si povzdychnem: Keby sme tak mohli, ako vieme...
Zaujímala by nás najvyššia výhra a prehra Old Boys Ondrašová v štvrťstoročnej histórii ...
- Najvyššiu výhru sme dosiahli na súperovom ihrisku – v Beňadikovej 9. 5. 1999. Dali sme dvanásť gólov, súper jeden. Ivan Gál dal vtedy 4 góly, Vlasto Kapcát, Rudo Žídek a Jozef Lukáč po dva, a po jedenom Gusto Durný a Braňo Štulajter. Najvyššiu prehru sme utrpeli v Závažnej Porube 6. 9. 1997, prehrali sme 8:1.
Zaujímavý zápas bol v Kráľovej Lehote 17. 5. 1998. Hrali sme s áčkom. Za stavu 4:4 som na konci zápasu asi v 88. minúte išiel do kabíny a namiesto mňa nastúpil Vlasto Kapcát. Po zápase prišli chalani do kabíny, bol som vtedy vedúcim družstva, a hovorím: „Ja som celkom spokojný s remízou.“ Oni sa smiali a povedali: „A ty nevieš, že sme vyhrali? Vlasto Kapcát dal v 90. minúte gól.“ Je to náš žolík. Keď vybehne na ihrisko v posledných minútach, väčšinou vždy dá gól.
Ktorý zápas bol podľa vás najvydarenejší?
- Z môjho pohľadu to bol priateľský zápas v Liptovskom Hrádku, kde nás Hrádočania pozvali na oslavu. A boli to páni futbalisti, hrali aj krajský prebor – Chrabačka, Moravčík, Fronko a ďalší. Za chvíľu sme prehrávali 3:1 len tak hvizdlo. Ich brankár Frigmanský často vybiehal zo šestnástky. Povedal som mu: Frigo, nevybiehaj zo šestnástky, lebo ťa prehodím. On sa len zasmial a mávol rukou. Kopali sme loptu, a keď padala, Frigo zase vybehol. Bol chrbtom ku mne, tak som ho pekne prehodil. Až keď lopta spadla, zistil, že je v bráne. Za stavu 3:1 som dal tri góly a vyhrávali sme 4:3. Ale nakoniec sme remizovali 4:4 ako v správnom priateľskom zápase.
Stal sa vám počas zápasov aj nejaký úraz?
- Najvážnejší sa stal vo Vavrišove, kde brankár nešťastne zlomil nášmu hráčovi Rudovi Žídekovi nohu. Občas sa stali nejaké menšie úrazy, v Kríži sme sa napríklad zrazili dvaja vlastní hráči - ja s Lukáčom - a mali sme rozbité hlavy. Mám na nej asi sedem štichov.
Ako často trénujete a ako hospodárite?
- Pravidelne netrénujeme, zídeme sa väčšinou až na zápasy. Ale v zime chodíme každú nedeľu doobeda do telocvične základnej školy v meste, kde si zahráme futbal na malé bránky. Na všetko sa skladáme do spoločnej kasy, Začínali sme s tridsiatimi korunami, teraz sa skladáme po zápase po tri eurá.
Hrali ste aj so zahraničným súperom?
- Hrali sme proti Francúzom, dvaja boli dokonca černosi. V roku 2005 nás oslovilo mesto, či by sme vedeli dať dokopy futbalové mužstvo proti francúzskemu veľvyslanectvu, že Francúzi prídu do Mikuláša na návštevu. Ponúkli sme Old Boys a zápas sme odohrali na ihrisku v Ondrašovej 4. júna. Vyhrali sme 1:0. Desať minút pred koncom sme postavili jedného z našich najstarších hráčov Jána Greša a ten dal nakoniec gól. O rok nás pozvali na odvetu do Ivánky pri Dunaji. Hrali až tri mužstvá – domáce z Ivánky, družstvo francúzskeho veľvyslanecta a Old Boys Ondrašová. S Ivánkou sme vyhrali 1:0, gól dal Marián Poláček.
S Francúzmi sme vyhrali 3: 1, dva góly dal Durný a jeden opäť Majo Poláček. Je to náš najstarší hráč, má už vyše 70 rokov, ale je to extra trieda. Tento bývalý skoro ligový futbalista má aj dnes taký šprint a akceleráciu, že na pol ihriska ho málokto predbehne. Ešte aj dnes ubehá aj 40-ročných. Navyše je vynikajúci tenista, v svojej kategórii nad 70 rokov je momentálne slovenská jednotka.
A ako je to s vami a futbalom?
- Futbal hrávam od siedmich rokov. V Old Boys Ondrašová som začínal najskôr v obrane, ale keď sme kritizovali útok, že nedávajú góly a raz sa mi úplne náhodou v jednom zápase podarilo streliť dva, potom som hrával v útoku. Teraz som dlho nehral, lebo som bol zranený na obe kolená, ale dávam sa dokopy, schudol som 14 kíl a chcel by som ešte dať nejaké góly. Pred dvoma týždňami som si prvý raz po asi trištvrte roku zahral v Kisskorossi. Prehrali sme síce 7:5 ale v takýchto priateľských zápasoch nejde o výsledok, ale o radosť z hry a tá bola obrovská ako vždy. Aj guláš bol perfektný...
Máte nejaký nesplnený futbalový sen?
- Chcel by som, aby sa konečne vysporiadalo ihrisko v Ondrašovej, ktoré sa nejakým nedopatrením nedostalo na list vlastníctva mesta. Časť je Pozemkového spoločenstva Komposesorát Liptovská Ondrašová, časť patrí súkromníkom a časť Povodiu Váhu, ktoré ho má na liste vlastníctva. Mesto akosi nevedelo dať náhradu za tento pozemok. Ale robím patričné kroky a niečo určite vymyslíme, aby ihrisko bolo naše.
