Dôvodom stretnutia bolo dvadsiate piate výročie položenia základného kameňa novej nábytkárne v Okoličnom.
Stará fabrika, presnejšie prevádzka číslo jeden, stála vo Vyšnom Huštáku, dnes po nej ostala iba obytná poschodová budova, ktorú Mikulášania volajú aj Stodolov dom.
Na mieste výrobnej haly stojí obchodné centrum. Mnohí zamestnanci sú dnes na dôchodku, niektorí už nežijú, ale sú aj takí, ktorí pokračujú v nábytkárskej tradícii. Majú vlastné firmy a úspešne podnikajú v odbore.
Od Jozefa Tarabu sme sa dozvedeli veľa zaujímavého. Aj to, že fabrika mala bohatú históriu. V druhej polovici devätnásteho storočia ju vlastnili Stodolovci a Kováčovci, bola ich rodinnou firmou.
Po dvoch požiaroch a následnej rekonštrukcii bola najmodernejším garbiarskym podnikom v meste, pracovalo v nej takmer dvesto ľudí.
Začiatkom dvadsiateho storočia fabrika pre dlhy skrachovala, výrobné priestory potom rodina Stodolovcov predala.
V továrni vyrábali aj podošvový remeň
Pod názvom Továreň na podošvový remeň Lacko, Pálka a spol. v nej pokračovala garbiarska výroba. Už z názvu je zrejmé, že sa špecializovali sa výrobu podošiev a cez vojnu vyrábali aj obuv.
Majitelia investovali aj do rozsiahlej rekonštrukcie výrobných objektov, autorom projektu bol známy slovenský architekt Michal Milan Harminc, ktorý mal v meste aj stavebnú a projekčnú firmu. Fabrika v tom čase zamestnávala 115 robotníkov a štyroch úradníkov.
V 50. rokov dvadsiateho storočia bola výroba v továrni na podošvový remeň Lacko, Pálka a spol. zrušená. Objekt prebral národný podnik Tatranábytok Martin a v provizórnych priestoroch sa začalo s výrobou nábytku. Vznikol tak základ závodu Nový domov v Liptovskom Mikuláši.
Jozef Taraba v závode pracoval na rôznych postoch, nakoniec bol riaditeľom. Nastúpil tam v 60. rokoch a strávil v ňom takmer celý život.
„Staré priestory sme síce stavebne upravovali, no bolo to veľmi nákladné. Podpísali sa nielen pod zdravotný stav zamestnancov, ale brzdili aj ďalší rozvoj výroby, technologických postupov aj organizácie práce,“ povedal.
Začiatkom 70. rokov sa preto začalo vážne uvažovať o výstavbe nového závodu. Presnejšie, s prácami sa malo začať v roku 1971. No pri výbere stavebného pozemku sa prvýkrát stretli v roku 1977. Už vtedy vedenie závodu predpokladalo, že životnosť starej prevádzky bude len do roku 1985. Prípravné práce na novej fabrike zverili do rúk Jozefovi Tarabovi.
Pracovné podmienky boli katastrofálne
„Už keď som do fabriky nastúpil, výrobné priestory nevyhovovali nábytkárskej výrobe a pracovné podmienky boli katastrofálne,“ zaspomínal.
Od podnikovej lekárky sa dozvedel, že hlavne robotníci, ktorí pracovali s drevotrieskovými doskami, mali rôzne zdravotné problémy.
Pri výrobe dýchali karcinogénne exhaláty i prach. Informáciami o zdravotnom stave zamestnancov chcel argumentovať, že nevyhnutne potrebujú vybudovať nové výrobné priestory a celý proces urýchliť.
Lekárka mu ich ale nemohla potvrdiť písomne, dostal sa k nim len z rozhovoru.
Organizoval obrodný proces
Taraba preto tak trochu využil vtedajšiu politickú situáciu a išiel medzi ľudí do výroby s magnetofónom v ruke a pýtal sa ich, čo očakávajú od zmien po roku 1968. Väčšina odpovedala, že by chceli pracovať v novej fabrike.
„Súdruhovia ma však obvinili, že som organizoval obrodný proces a mal som s nimi problém. Práce na novej fabrike, do ktorých som sa predtým pustil, som preto začal pripravoval potajme,“ zaspomínal.
V tom čase ale z úst najvyšších štátnych úradíkov stále častejšie zaznievalo, že na- miesto nábytkárne postavia v Liptovskom Mikuláši veľký strojársky závod.
Nakoniec sa to ale Liptákom podarilo, našli pochopenie u prvého tajomníka Komunistickej strany Československa a predsedu plánovacej komisie. Dokázali ich presvedčiť, že nábytkárska fabrika bude v regióne efektívnejšia ako strojárska.
Návratnosť nepresiahla šesť rokov
„Predložil som im dokument, o ktorom nikto nevedel. Spracoval som v ňom fakty, že v Liptove vo všetkých závodoch je toľko dreva a polotovarov, že ich dokážeme v starej fabike spracovať. V dokumente som dokazoval, že investície nepresiahnu sto miliónov československých korún. Tvrdil som, že dokážeme výrobu nastaviť tak, aby sme znížili investičné náklady a návratnosť nepresiahla šesť rokov, čo bolo v tom období najpodstatnejšie,“ opísal J. Taraba argumenty, ktorými najvyšších úradníkov v štáte presvedčil.
Dôležitú úlohu zohral v dokumente aj jeden zo zlepšovacích návrhov, ktorý drevársky odborník vynašiel. Zlepšovák vraj prekročil hranice krajiny a mal európsky význam. Základom bol mlynček z 30. rokov minulého storočia.
„Otec ho kúpil vo Vsetíne. Používal ho na staré farby, tie nikdy nevyhadzoval, vždy ich v mlynčeku zomlel a opäť použil na natieranie. Alebo, keď kúpil novú farbu a zdalo sa mu, že je doslova veľmi hrubá, tak ju tiež premlel a až potom natieral. Starým farbám tak dokázal vrátiť pôvodnú kvalitu a novým väčšiu jemnosť. Pokojne môžem povedať, že bol prvým ekologickým zariadením vo výrobe,“ vyrozprával príbeh z minulosti, technológ a neskôr riaditeľ.
Rusi tovar odoberali, ale neplatili
Taraba skúsenosti od otca zúročil pri povrchovej úprave nábytku vo výrobe. „Otec ma inšpiroval k pokusu kombinovať lakové vrstvy, ktoré schnú rôznymi spôsobmi, napríklad polymerizáciou alebo polykondenzáciou,“ vysvetlil s tým, že sa mu vďaka mlynčeku podarilo optimálnou kombináciou lakov skrátiť čas schnutia a výrazne zrýchliť výrobu.
„Na polovicu som znížil aj investície do výroby a zlacneli aj stavebné náklady na novú fabriku, hlavne na technologické zariadenia. Keďže pri výrobe poklesli aj exhaláty na minimum, na novom závode postavili dva lacnejšie kovové komíny. V pôvodnom projekte sa počítalo s vyššími betónovými a približne päťnásobne drahšími,“ dodal.
Linapo malo ekonomické ťažkosti
Základný kameň novej fabriky položili 14. júla 1988 a približne za dva roky sa im ju podarilo postaviť. Novej fabriky sa museli v 90. rokoch vzdať.
Boli výrobou príliš orientovaní na ruský trh. Ten bol síce ochotný výrobky stále odoberať, ale nikto nebol ochotný platiť.
Linapo malo ekonomické ťažkosti a nový výrobný závod preto vedenie spoločnosti predalo. Do súčasnosti funguje ako samostatná nábytkárska firma a dáva prácu asi 800 ľuďom.
Taraba sa nechcel vzdať myšlienky, že by pôvodné Linapo v nových ekonomických a spoločenských podmienkach neprežilo. Začal preto pripravovať plán, ako si predstavoval jeho budúcnosť.
„Presvedčili som nadriadených, že fabrika môže fungovať. Pozvali sme zahraničných odborníkov, tí urobili ekonomický rozbor, ktorý potvrdil, že z nej ešte v tom čase dokážeme vybudovať moderný nábytkársky závod. Žiaľ, nestretli sme sa s pochopením všetkých ľudí vo vedení. Báli sa, rekonštrukcie a organizačných, výrobných i personálnych zmien a fabrika nakoniec po nesprávnych rozhodnutiach padla,“ vysvetlil.
Mlynček položil základy nového závodu
Výročie položenia základného kameňa si uctil svojsky. Otvoril na dvore svojho domu stolárske múzeum. Podarilo sa mu to aj napriek byrokratickým prekážkam samosprávy, postavil ho ale skromnejšie.
„Po meči aj praslici sme stolárska rodina, takže už niekoľko generácií sme s prácou s drevom spojení. Počas života som zhromaždil rôzne artefakty zo svojej rodiny. Všetky, samozrejme, spojené s drevárskou prácou. Mám aj veľa materiálov o výstavbe novej a likvidácii starej fabriky Linapo či kompletné stolárske náradie, ktoré v devätnástom a dvadsiatom storočí stolári používali,“ povedal J. Taraba a dodal, že najzaujímavejší je práve mlynček, ktorý položil základy novej nábytkárne.
Zo strojno-technických zariadení je zaujímavá jedna z posledných fréz, ktorú liptovskému stolárovi Františkovi Kňavovi v 50. rokoch znárodnili.
„Zariadenie je funkčné a stále ho na bežné domáce práce používam,“ dodal drevársky odborník a doplnil aj príhodu z minulosti o tom, čo robili stolári, keď ich ženy holdovali alkoholu.
„Jeden z našich rodinných stolárskych predkov mal veľmi šikovnú ženu, vedela šiť bola i dobrá gazdiná. No v staršom veku si rada vypila. Keď jej nepomohlo dobré slovo manžela, nasledoval trest. Ten ju zobral za ruky a stiahol ich do hoblice pracovného stola stolára. Potom ju vytrieskal remeňom po zadku,“ uzavrel s úsmevom J. Taraba.
