ZÁVAŽNÁ PORUBA. Výnimočné neboli ani zápisy vo výstupovej kronike. Na strane venovanej tomuto roku bola uvedená číslica 50. A práve päťdesiatka sa tu ešte nevyskytla.
Nie, nešlo o päťdesiaty ročník výstupu, veď viesť evidenciu s označením prvého ročníka nikomu neprišlo ani na um. Tak to už býva: na počiatku si žiadny aktér neuvedomí, že je účastníkom histórie. Päťdesiatka bola pripomienkou okrúhlin Kikimory.
Príbeh Kikimory
Na vrchole prednej Poludnice je skala. Nič zvláštne v tých miestach. Je v nej však osadená kovová skrinka Kikimora, poznačená premenlivosťou veku, ktorý nad ňou preletel. Prikrytá je vrchnákom, výzorom ešte väčším veteránom, v skutočnosti však mladším ako spodok, ktorý chráni. Je totiž už tretí v poradí. Našli sa „dobráci“, ktorí sa postarali o jeho zmiznutie, ale ďalší dobráci vytvorili vždy nový.
Kikimora je odkazovač, ktorý spája pocity ľudí
Existencia skrinky nie je nič výnimočné. Spája však pocity a osudy mnohých, čo navštívili tento kút a nechali v nej odkaz ďalším. Je to puto, spojivo. Už veľa písaniek a odkazov v nej sa vymenilo. Už roky tam nemo slúži svojou prítomnosťou tento odkazovač.
Ale, dostala sa Kikimora do skaly hádam sama? Ako to vlastne bolo?
Trvalá hodnota prostého ľudského činu
Za týmito otázkami sa začína ten najneobyčajnejší z obyčajných, každodenných príbehov, zaujímavý svojím posolstvom o trvalej hodnote prostého ľudského činu. Tu je:
Bol raz jeden chlapec. Mal vzťah k prírode, hora bola jeho súčasťou. Keď mal šestnásť rokov, prišli v prvom ročníku školy na rad praktické skúšky z letovania a spájkovania. Chlapec sa rozhodol, že urobí skrinku s vrchnákom z ušľachtilého nehrdzavejúceho plechu. Ako si predsavzal, tak aj urobil.
Akú známku dostal, to si už nepamätá možno ani on sám. Potom zobral výsledok svojej prvej odbornej práce do ruksaku, pribalil „štemajzeľ, hámrik“ a možno aj lopatku alebo „kelňu“. Pribral aj trochu cementu, vody a šiel.
Cestou pridal do vaku piesok zo známeho miesta. Keď vyšiel hore, vybalil všetko potrebné a dal sa sekať dieru do tvrdej skaly. Po vysekaní voľný priestor očistil, narobil malty, osadil skrinku, dovnútra dal písanku s ceruzou a všetko zakryl vrchnákom.
Dnes chlap, takmer sedemdesiatnik. Kde je tých šestnásť? Nenájde ich viac.
Skrinka je tam však stále a slúži svoju uloženú povinnosť. Bude tam, aj keď nebude ten chlapec ani nikto, kto ho poznal. Bude tam a bude slúžiť svojím nemým posolstvom.
Dnešný svet volá po činoch, túži po večnosti. Keď sa pýtam čo je to čin, čo je večnosť, čo je to vlastne ten skutočný čin? Odpovedám sám sebe otázkou: Nie je to práve táto pravdivá rozprávka? Čin vykonaný bez akéhokoľvek zámeru prospechárstva, snahy o zvečnenie sa?
Čin, vykonaný čistou chlapčenskou dušou a z duše? Veľkosť v jednoduchosti, službe, úžitku a tým aj trvácnosti?
Autor: Milan Kuľhaý
