Jeho záľubou sú už od detstva železnice, práca mu teda bola aj koníčkom.
Okrem toho, že sa v škole venoval pedagogickej a vedecko-výskumnej práci, vo voľnom čase sa hrabal aj v histórii železníc a železničnej dopravy.
Zaujímala ho predovšetkým Košicko-bohumínska železnica a s ňou súvisiace prípojné trate.
Jednou z nich bola aj úzkorozchodná železnica z Ružomberka do Korytnice.
Od jej spustenia do prevádzky uplynulo už 105 rokov a budúci rok uplynie od vypravenia posledného vlaku na cestu do Korytnice 40 rokov.
Keď drevo vyťažili, železnicu zrušili
Koľaje korytnickej železnice mali takzvaný bosniansky rozchod, čiže 760 milimetrov čo bolo menej, ako napríklad na Tatranskej elektrickej železnici.
Sedemstošeťdesiat milimetrový rozchod používali hlavne na slovenských lesných železniciach.
Tie patrili pod správu lesných závodov a mnohé z nich boli v prevádzke len dve či tri desaťročia. Keď robotníci drevo v doline vyťažili, železnicu na prepravu dreva jednoducho zrušili.
„Na Slovensku ich bolo veľa, no zachoval sa z nich len zlomok. V podstate len muzeálne železnice, ktoré ako atrakcia pre turistov premávajú v Čiernom Balogu, Pribyline a na Kysuciach. Zachránili sa len vďaka skupine nadšencov. Posledná železnica podobného druhu, kde ešte premáva pravidelná osobná doprava, vedie do kúpeľov v Trenčianskej Teplej,“ vysvetlil amatérsky historik.
So železnicou prišiel rozvoj a lepší život
Otvorenie prevádzky na Košicko-bohumínskej železnici (KBŽ) v roku 1872, ktorá prechádzala aj Liptovom , prinieslo vyššiu rýchlosť a skrátilo čas prepravy surovín na výrobu, ale aj hotových výrobkov k zákazníkovi.
Moderný a efektívny spôsob prepravy priniesol vyhliadky na lepší život, rozvoj priemyslu, obchodu, turistického ruchu a mnohé iné výhody pre regióny. Bol to trend, ktorý sa razil v celej Rakúsko-Uhorskej monarchii.
Vtedajšie vedenie ružomberskej radnice bolo veľmi iniciatívne. Keď sa začalo hovoriť o budovaní prípojnej trate KBŽ smerom na Oravu a Poľsko chceli, aby vychádzala z Ružomberka. No nepodarilo sa.
Trasu trate nakoniec pre členitosť terénu do Dolného Kubína a vysoké náklady vytýčili a postavili z Kraľovian. Tak isto mali Ružomberčania záujem, aby prípojná trať južným smerom tiež vychádzala z Ružomberka, voľba ale padla na Vrútky.
„Ak by sa tento ambiciózny zámer v tom čase podaril, z mesta Ružomberok by bol už asi sto rokov významný železničný uzol,“ doplnil D. Lichner.
Jazda vlakom trvala asi dve hodiny
Miestny rozvíjajúci sa priemysel ale potreboval suroviny, hlavne drevo z dolín a z okolia Korytnice pre uhorskú papiereň a pílu. Preprava furmanskými vozmi a po rieke už nestačila držať krok s dobou.
Miestni podnikatelia preto založili v roku 1906 akciovú spoločnosť s názvom Miestna železnica Ružomberok – Korytnica a požiadali o udelenie koncesie na výstavbu železnice z Ružomberka až do kúpeľov v Korytnici.
S výstavbou začali o rok neskôr. Trať slávnostne spustili do prevádzky 5. júna 1908. Premávali na nej tri páry vlakov, pričom jazda jedným smerom trvala približne dve hodiny.
„Prevádzku na úzkorozchodnej železnici zabezpečovala Košicko-bohumínska železnica na účet akciovej spoločnosti,“ povedal odborník na železnice.
Korytnická železnica bola vyhľadávaným dopravným prostriedkom nielen pre domácich ľudí, ale aj turistov, prežila dve svetové vojny a významnú úlohu zohrala aj počas SNP.
Vlak zásoboval partizánske oddiely ukrývajúce sa v horách. Po vojne sa železnica nevyhla zoštátneniu, ale svoju úlohu plnila ďalej.
Poslední sa previezli návštevníci osláv
Neskôr jej začala konkurovať automobilová doprava. Prepravu tovarov preto po železnici zrušili už v roku 1966.
Preprava po železnici bola nerentabilná, na prevádzku a údržbu trate boli väčšie náklady v porovnaní k dosiahnutému zisku.
Ďalším dôvodom bola aj nízka cestovná rýchlosť vlakov. V roku 1974 vláda Československej socialistickej republiky rozhodla o zrušení neefektívnych železničných tratí.
Medzi inými to zasiahlo aj korytnickú železnicu. Posledný grafikon platil do 25. mája 1974.
Jediným a posledným ústupkom pred likvidáciou bola žiadosť Zväzu protifašistických bojovníkov v súvislosti s nadchádzajúcimi oslavami 30. výročia SNP.
Dôvodom bolo posunutie dátumu. Naposledy sa teda železnicou 28. augusta 1974 previezli účastníci osláv.
Neboli nadšenci, ktorí by ju zachránili
Ešte pred zrušením sa zvažovali rôzne dôvody na jej záchranu, boli dve alternatívy - A a B.
V prvej so železnicou po istých obmedzeniach ešte počítali, pričom v druhej ju mala nahradiť autobusová doprava, nakoniec vyšla lacnejšia a efektívnejšia alternatíva B.
„Žiaľ, v tom čase neexistovali v Československu žiadne súkromné dráhy, železničné spolky či fanúšikovia, ktorí by ju udržali v prevádzke ako v západnej Európe,“ povedal odborník na železnice s tým, že všetko je závislé od peňazí.
„Vo Švajčiarsku či Rakúsku funguje množstvo zaujímavých úzkorozchodných železníc, ktoré nemôžu byť rentabilné. Vlastnia ich regionálne správy alebo spolky a tie si ich udržujú a chránia. Takéto železnice potrebujú dobrého mecenáša, sponzora, ktorý údržbu železnice zafinancuje a niečo si zarobí napríklad prepravou turistov v sezóne,“ vysvetlil D. Lichner.
Ďalej doplnil, že korytnická železnica mala jednu technickú zaujímavosť. Na okraji mesta Ružomberok bola takzvaná koľajová spleť.
Po vlečkovej koľaji, ktorá odbočovala do papierenského závodu, boli na spoločnom železničnom zvršku v určitom úseku položené tri koľajnice.
Po dvoch krajných jazdili vozne s normálnym rozchodom a po vnútornej a krajnej jazdili vozne úzkokoľajky. Jedna krajná koľajnica bola teda spoločná pre oba rozchody.
Mnohí si ju ešte pamätajú, ale veľa ľudí o nej nevie nič
Pri príležitosti výročia otvorenia prevádzky, ale aj vypravenia posledného vlaku na tejto úzkokoľajke, sa železničný historik rozhodol vydať pamätnú publikáciu.
„Chcel by som, aby si ľudia zaujímavú históriu železničky pripomenuli, veď mnohí ju majú ešte v živej pamäti. Veľa ľudí ale o nej nič nevie,“ povedal.
Roky učil na vysokej škole v Žiline a často sa študentov z Ružomberka pýtal, prečo je na železničnej stanici na betónovom podstavci parný rušeň.
„Dostával som odpoveď, „Lebo ho tam postavili.“ „Ale prečo v práve v Ružomberku?“ položil som ďalšiu otázku. „Lebo tam bolo miesto,“ odpovedali. Niekedy aj hodinu trvalo, pokým som z nich dostal, že ja to pamiatka na Korytnickú železnicu,“ zaspomínal bývalý vysokoškolský pedagóg.
Knižka má zatiaľ pracovný názov To bola naša Korytnička. Medzi obyvateľmi z okolitých obci sa udomácnil aj názov Korýtko. Bol to vraj zľudovený názov úzkorozchodnej železnice z Ružomberka do Korytnice.
„O pomoc pri vydaní by som preto chcel poprosiť liptovských podnikateľov a všetkých, ktorých takýto druh histórie zaujíma,“ dodal D. Lichner.
